Keby si na ulici stretol Mika ako pubertiaka, čo by si mu povedal a pred čím by si ho vystríhal?
Celý život mám kapelu, a tak som asi trošku zanedbával svoj osobný život. Možno by som teda tomu mladšiemu ja povedal, aby sa viac snažil žiť svoj súkromný život. Všetko je však tak, ako má byť. Niektoré veci prichádzali u mňa neskôr ako u ostatných ľudí. Vždy sa smejem na tom, že to, čo už iní zažili, na mňa asi ešte len čaká. Mám už päťdesiat, tak verím, že to ešte príde. (smiech)
Ako malý chlapec si stratil otca a teba aj dvoch bratov vychovala len mama. Nechýbal ti v živote mužský vzor?
Môj ocino zomrel, keď som mal osem rokov a stále naňho mám veľmi veľa spomienok. Bol železničiar a mňa ako dieťa, samozrejme, vlaky veľmi fascinovali, tak ma často brával do práce so sebou. Vždy, keď robieval niečo doma na dvore, tak si pískal - veľmi pekne a výrazne. Teraz v dospelosti som sa prichytil, že robievam to isté, asi to mám po ňom. Mamina v podstate zobrala celú výchovu na seba, veľa pracovala a perfektne sa o nás starala.
Keď sme založili kapelu, myslela si, že je to len taká pochabosť, napriek tomu nás v tom veľmi podporovala. Keď mám však hovoriť o mužskom vzore, tak to bol pre mňa celé detstvo môj o osem rokov starší brat Maroš, ku ktorému som vzhliadal.
Občas sme sa, samozrejme, pobili, aj s druhým bratom Dušanom, ale hneď sme sa aj udobrili. Keď už to bolo niekedy cez čiaru, zasiahla mamina, ktorá nám všetkým dala takú poriadnu výchovnú, aby sme sa spamätali. (smiech) Lepšiu maminku, ako je tá moja, by som si nemohol priať.
Tvoje krstné meno je Miloš. Hovorí ti tak ešte niekto?
Pred pár týždňami sme mali stretávku z gymnázia po 30 rokoch a na škole mi všetci hovorili len Miloš. Takže ani teraz mi nikto inak nepovedal, čo mi bolo veľmi príjemné, lebo som sa vrátil do školských čias. Inak mi úplne všetci hovoria Miko. Táto prezývka vznikla ešte v detstve, takže aj moja mamina ma tak volá. Keď pre ňu urobím niečo pekné, povie mi Mikulinko. (smiech)
