Druhým míľnikom bol určite náš prerod, keď sme začali spievať po slovensky. Odrazu sme boli známejší doma a to nás úplne pohltilo. Tešili sme sa, ako sa z našich pesničiek stávajú hity a ľudia si spolu s nami na koncertoch spievajú všetky texty. No a, samozrejme, nesmiem zabudnúť na narodenie mojej dcérky Ninky, čo mi urobilo obrovskú radosť a bol to veľký míľnik v mojom súkromí. Pocit, že mám v živote niekoho, kto mi „patrí“, je úžasný a som šťastný, že ju mám.
Spomínal si, že sa vám darilo v zahraničí, kde ste koncertovali. Nikdy ste neľutovali, že ste začali spievať po slovensky a zahodili šancu stať sa možno svetovou kapelou?
Kým ste mladí a žijete v ilúzii, že raz možno budete veľká svetová kapela, tak jednoducho idete tou cestou. Až neskôr sme si uvedomili, čo by to vlastne znamenalo. Stálo by nás to veľa energie, museli by sme žiť niekde v zahraničí a úplne sa tomu oddať, preto sme cúvli. Vedeli sme, že sa to zo Slovenska robiť nedá.
Vždy si sa chcel stať spevákom?
Už od detstva som rád spieval, zrejme v tom má prsty môj starší brat Maroš, ktorý domov nosil rôzne platne z Bratislavy, kde študoval. Veľmi sa mi to páčilo, bol som úplne nadšený, keď sme si doma púšťali rockové kapely ako Led Zeppelin, Kiss a mnohé iné.
Najviac ma v tej dobe zaujala skupina The Sweet - hrával som sa na ich speváka. Predstavoval som si, že mám rovnako dlhé blond vlasy ako on a pred zrkadlom som spieval ich pesničky. Vždy som veľmi hlasno kričal, až tak, že som musel odísť z domu, lebo ma počuli susedia.
Chodieval som teda za dom na pole a tam som schuti a naplno spieval tie najvyššie tóny, aké som vedel. Pamätám si, že tam boli kombajnisti, ktorí na mňa tak divne pozerali. Asi si mysleli, že nie som v poriadku. (smiech) Aj na hodinách hudobnej, kde sa všetci zdráhali spievať, som sa chcel ukázať a učiteľka ma vždy zastavila, že nepočuje ostatných. Bol som diskriminovaný, keď mi zakazovala spievať. (smiech)
