A potom príbehy svojich hrdinov posúvame ďalej – svojim deťom a tie zas svojim potomkom... Veď ako povedal Albert Einstein: Ak chcete, aby boli vaše deti inteligentné, čítajte im rozprávky. Ak chcete, aby boli viac inteligentné, čítajte im viac rozprávok.
Juraj Hradský: Všetky príbehy majú dobrý koniec
Prostonárodné slovenské povesti
Keď sme začali skladať prvé slovká, mama či stará mama nám čítali jednoduché leporelá - oboznamujúce nás s vecami a so živočíchmi v našom bezprostrednom okolí. Neskôr, keď sme už plynule skladali vety, prišlo čítanie rozprávok - starých dobrých Dobšinského príbehov s princeznami, princami, ježibabami, macochami a popoluškami, drakmi a popolvármi, všetky však s jedným spoločným pozitívnym menovateľom - dobrým koncom.
Keď sme už zvládli abecedu slovom aj písmom, skončila sa úloha mamy aj starej mamy a pustili sme sa - ja i moje dve sestry, do čítania každý sám. Mňa oslovovali klasické rozprávky, medzi moje obľúbené knižky patrili Prostonárodné slovenské povesti od Pavla Dobšinského. V roku 1962 som dostal knihu od Ladislava Ťažkého Hosť majstra čerta – knihu povestí o uhliaroch, drevorubačoch z Čierneho Balogu.
Objavil som však aj príbehy orientálne – z Tisíc a jednej noci to bola Aladinova čarodejná lampa. Oslovila ma krása starogréckych bájí. Potom zasa dobrodružné príbehy o moreplavcoch, povesti o hradoch a do toho všetkého nám starý otec rozprával svoje hrôzostrašné príbehy z prvej svetovej vojny, z talianskeho frontu, vzrušujúce a aj tragické, po ktorých sa nám iba ťažko zaspávalo a ktoré ma vlastne ovplyvnili do tej miery, že som sa začal venovať vojenskej histórii a historickým zbraniam. Ale klasické rozprávky, počúvané a neskôr aj čítané, formovali detskú dušičku a zanechávali v nej zmysel pre dobro, spravodlivosť.
