„Napísal som jej. Keďže som mal 500 kusov Budulienkov v angličtine, rozhodol som sa, že 100 kusov darujem deťom v Keni. O dva dni mi prišla odpoveď, že pán veľvyslanec by uvítal, keby som knižky odovzdal osobne,“ usmieva sa Jozef. Nebolo to jednoduché, ale napokon spolu s manželkou prileteli do Kene.
Najväčší dojem naňho zanechala škola v slume. „Vítala nás pani riaditeľka. Jej kanceláriou bola malá miestnosť s kempovým stolíkom a plastovou stoličkou. Na svoje postavenie však bola pyšná, v triede bolo šesť detí. V strede kuchyne stál kotol, kde bol pach akoby varenej zeleniny. Keď som to videl, daroval som im v prepočte 100 eur, aby si kúpili potraviny.“
Ďalší diel Budulienka vznikol tak, že dievčatko, ktoré prišlo na Maltu z Juhoafrickej republiky aj s mamou, si veľmi obľúbilo prvú časť. Boli na výlete na Sicílii, kde vo výkladoch dominuje slávna rozprávková drevená bábka Pinocchio. „Malá ku mne pribehla s otázkou, či boli Pinocchio a Budulienko kamaráti. Tak som to spojil - Pinocchio pozeral telku a videl Bienále ilustrácií Bratislava, kde sa mu zapáčili obrázky, a tak si kúpil lístok a išiel sa na výstavu pozrieť. No a tam sa mu prihovoril Budulienko,“ vysvetľuje lekár a spisovateľ, ktorý sa na exotickú Maltu plánuje ešte niekedy vrátiť.
