Podľa autorov sa plač z bolesti líši od toho v nepohodlí. Podľa nich je plač kvôli bolesti u dojčiat "dlhší, hlasnejší a s premenlivejšou výškou tónu". Výsledky porovnania podľa autorov dokazujú, že schopnosť rozoznať druhy plaču nie je vrodená, ale že sa jej ľudia učia, keď sú plaču často vystavení. Prieskum tiež ukázal, že podobné výsledky dosahovali poslucháči nezávisle na svojom pohlaví.
Zaujímavé výsledky vykázala skupina ľudí, ktorí často počúvajú plač detí mimo domácnosti, napríklad zdravotné sestry. Táto skupina vykazovala o niečo horšiu schopnosť rozoznať príčinu plaču ako rodičia malých detí, čo by mohlo byť v rozpore so závermi štúdie. Podľa autorov si však títo ľudia vytvorili obranný mechanizmus, kvôli ktorému dojčenský plač vnímajú menej aj menej presne.
