„Pred deťmi mi zakazoval aj jesť. Naložil im, mne hodil kosti na stôl a povedal, že toto budeš žrať, a nakoniec kosti hodil čajkám. Tiež mi hovoril, že nech znova ochoriem a zomriem,“ opísala peklo posledných spoločných dní. „Začali k nám chodiť policajti. Muž nechcel z bytu odísť, ja som nemala kam ísť a deti z Talianska odviezť nemôžem. Prišli by mi ich zobrať sociálni pracovníci,“ doplnila s tým, že napokon s deťmi skončila v centre pre týrané ženy.
Čaká na súd
Teraz Silvia čaká na verdikt, komu prisúdia deti. Nárokuje si na ne totiž aj jej partner. „Súd rozhodol, že nejde o nič urgentné a až 12. septembra máme vypočúvanie. Muž zatiaľ do septembra poberá na deti 1 800 eur a ja nemám nič. Zatiaľ musíme byť v centre. Deti sú v sociálnej starostlivosti, ale so mnou, a on ich môže vidieť raz týždenne pod dohľadom sociálky,“ opisuje svoju súčasnú situáciu Slovenka. „Som vďačná, že som s deťmi zdravá, tiež že máme strechu nad hlavou a okolo seba ľudí, ktorí nám pomáhajú. Bola som obeťou psychického týrania... Vždy som sa aj hanbila odísť a bála som sa ho,“ uzavrela Silvia.
Súd má rozhodnúť v najlepšom záujme dieťaťa
Edita Pfundtner, riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí
- Život v zahraničí neznamená iba nové prostredie, jazyk, zvyklosti a kultúru. Je veľmi dôležité uvedomiť si, že každý štát má svoj právny poriadok a každá osoba, ktorá sa rozhodla žiť na území cudzieho štátu, musí rešpektovať jeho právo a jurisdikciu. Ak je obvyklý pobyt detí v zahraničí, vo veciach starostlivosti o nich rozhoduje tamojší súd, štátne občianstvo detí nie je rozhodujúce. Súd má však povinnosť rozhodovať v najlepšom záujme detí, prihliadajúc na konkrétne okolnosti prípadu.
