Uvedomuje si hrôzu, ktorá na nás číha aj dnes. Keďže patrí k tým, ktorí zažili vojnu, verí, že diváci si uvedomia posolstvo, ktoré hra prináša. Legenda slovenského divadelníctva s povzdychom vraví, že nechce byť sentimentálna, ale dobre vraj už bolo. Napriek tomu žije rada a je šťastná!
Vo februári, v deň, keď sa začal rusko-ukrajinský konflikt, ste premiérovali hru Jeden nemecký život. Ako ste prežívali príbeh Brunhildy Pomselovej - sekretárky ministra propagandy Josepha Goebbelsa? Nachádzate v príbehu paralelu s dnešným svetom vysokej politiky?
Skúšobné obdobie sme mali prerušované pandémiou a 24. februára, v deň verejnej generálky, Rusko vojensky napadlo Ukrajinu. Hra Jeden nemecký život sa stala realitou dneška. Uvedomila som si tú hrôzu a neverila som, že história 2. svetovej vojny sa môže opakovať, že sa toho vôbec dožijem. Paralel z toho obdobia dnes máme veľa. Najmä neistoty v našej spoločnosti, spočívajúcej v hádkach politikov, čo ovplyvňuje našu psychiku.
Hlavná postava Brunhilda ako 102-ročná poskytla niekoľkohodinový rozhovor a ten sa stal podkladom pre dokumentárny film, ktorý prelomil jej 70-ročné mlčanie. To bolo inšpiráciou pre dramatika Christophera Hamptona pre napísanie hry. Čím vás ako herečku inšpirovala postava Brunhildy?
Presne tým istým ako dramatika pri napísaní tejto hry - fascinovaná som jej živosťou, humorom, ale najmä určitým tajomstvom zistenia, keď hovorí pravdu, že nevedela nič o dianí, politike, napriek tomu, že bola sekretárkou Goebbelsa, jedného z najväčších nacistov Tretej ríše. Je to jedna z mnohých žien tej doby, veľmi príbuznej tej dobe našej.
V čom vidíte dnešnú príbuznosť Brunhildy ako človeka?
Je to egoizmus, chamtivosť, peniaze, prospech, radosť z kariéry... Obnažujem v nej všetky pocity človeka. Brunhilda patrí k voličskej základni, k ľuďom nám veľmi podobným, čo slepo dôverujú politikom. Až ku koncu života si sype popol na hlavu a vraví: „Hlúpi ľudia idú za nesprávnymi vodcami a potom tí istí, ako aj ostatní musíme za to platiť. Ľudia sú ľahostajní...“ To je posolstvo aj pre našu dobu.
Hru ste skúšali počas pandémie. V čom sa líšila príprava predstavenia?
Pandémiu sme ani tak nevnímali, pretože sme skúšali v malom kolektíve. Režisérka Alenka Weisel Lelková má úžasný zmysel pre autenticitu, Andrejka Dömeová dramaturgicky výborne upravila text, prinášala informácie k téme. Šepkárka Daša Lapošová dôsledným sledovaním textu dáva istotu a moje mladé alter ego, pohybovo náročné, výborne stvárňuje mladá poslucháčka herectva Miška Trokanová. Boli to skúšky, ktoré vo mne zanechali dobrý pocit a radosť z tvorby. Hru môžu diváci vidieť najbližšie 2. júla v divadle Astorka v Štúdiu 2 na Mickiewiczovej ulici 2.
