Vzhľadom na predchádzajúce témy v tomto rozhovore, je toho veľa, čo si pamätáte. Ktoré obdobie života bolo pre vás najkrajšie?
Nechcem uraziť ani jedno obdobie svojho života, mám k nemu pokoru. Boh mi dal silu žiť a žijem rada. Uvedomujem si, najmä teraz, že aj smútok je veľká láska k životu. V mladosti človek silnejšie pociťuje jeho eufóriu.
Mladosť sa nedá vrátiť, ale keby sa to dalo aspoň na jediný deň, čo by ste si chceli zopakovať?
Výlet so svojím manželom ešte ako študentka - stanovanie na Muráni, kde nás zastihla búrka.
Na začiatku rozhovoru sme hovorili o postave Nemky Brunhildy, ktorá sa v závere svojho života vyjadrila, že nič neľutuje. Veríte ľuďom, ktorí toto tvrdia?
Postava Brunhildy je pre mňa tým zaujímavá, že hodnotí svoje konanie poctivo, nie však nemilosrdne. Viera ako taká pre život je veľmi dôležitá. Nie všetkým ľuďom sa dá veriť. Sú ľudia, čo nie sú schopní sebareflexie a ubližujú tým nielen sebe.
Vy osobne ľutujete niečo?
Samozrejme, že ľutujem, a je toho veľa.
Umelci sú bohémovia. Váš manžel bol výtvarník, grafický dizajnér Milan Veselý. Mal zmysel pre bežný chod rodiny alebo tieto povinnosti nechával na vás?
Môj manžel bol vynikajúci výtvarník, v tom bolo jeho bohémstvo. Spoločnosť nevyhľadával, väčšinu času trávil v ateliéri. Bol múdry, vzdelaný introvert, tolerantný, obetavý pre rodinu, ale chod domácnosti prenechal na mňa. Bol nenáročný, skromný. Bol pre mňa a dcéru Ninu oporným múrom.
