U našich východných susedov strávila dva týždne. V emotívnom rozhovore nám prezradila, ako vnímajú túto strašnú situáciu miestni, aj to, že sú odhodlaní bojovať za vlasť, i keď by mali položiť svoj život. Kristína na Ukrajine nebola v zlých časoch prvýkrát. „V roku 2016 som bola v Donbase s ukrajinským štábom monitorovať situáciu, pretože tam vtedy bola vojnová zóna,“ začína svoje rozprávanie nebojácna tmavovláska.
„Videla som, ako tam prebieha ostreľovanie. Na jednej strane ulice bola ukrajinská strana, na druhej proruská a snajperi strieľali medzi sebou. Nebolo tam však tak veľa civilistov. Deti mi ukazovali, na ktorej strane sa môžu hrať a kde už nie. Staršia pani, ktorá každý deň sedela v nepriestrelnej veste a pila vodku, mi vysvetľovala, že ju musí piť, lebo by inak v noci vôbec nezaspala. Nedokázala odtiaľ odísť, hovorila, že nemá kam, a že všetci ľudia okolo nej odišli alebo zomreli. Mala rodinu na oboch stranách, a tak nevedela pochopiť, prečo proti sebe bojujú. Nikto z civilistov nechcel vojnu. Bolo tam veľa bolesti, ale to, čo som videla teraz na vlastné oči, je koncentrované utrpenie. Je to krutá vojna, ktorá funguje na celej Ukrajine a bolesť je cítiť úplne všade.“
Báli sa ďalšieho útoku
Hneď, ako sa dozvedela, že ruské vojská zaútočili na Ukrajinu, neváhala a napísala riaditeľovi spravodajstva Henrichovi Krejčovi, že je pripravená znovu odísť. „Vedenie dá vždy pokyn reportérom, kam majú ísť, ale ponúkla som sa, keďže som už bola v Donbase. Vedela som odísť okamžite kamkoľvek, lebo viem, že je to situácia, ktorá je veľmi dôležitá a treba priniesť aktuálne informácie, čo sa deje. Takže sa rozhodlo, že idem. V tom čase sme tam už mali redaktora Viktora Serebrjakova s kameramanom, ktorým zrušili lety a tak išli späť týždeň. Z Mariupoľa sa dostali domov len pár dní pred tými brutálnymi bojmi.“
Kristína bola najskôr na slovenskej hranici a potom prešla na ukrajinskú. „Zažili sme ten najväčší nápor ľudí, ktorí utekali a stáli v kolónach aj tri dni, lebo bolo takmer nemožné prekročiť hranice. Neskôr sme mapovali Užhorod a Ivano-Frankivsk, kde tiež prišlo k útokom na letisko, ktoré je len 200 kilometrov od slovenských hraníc. Je to šialené, lebo som odtiaľ odišla len niekoľko dní pred útokom. Rozprávala som sa tam s ľuďmi, skamarátila som sa tam s dobrovoľníkmi a snažila som sa ich nakontaktovať na slovenské charitatívne zbierky. Hovorili mi, že sa boja, že tam bude ďalší útok, nechcela som tomu veriť, že by tam znovu útočili, a reálne sa to udialo.“
Plakali všetci
Kristína s kameramanom pokračovali aj ďalej do Ľvovskej oblasti. „Vo Ľvove je vlaková stanica, kam utekajú tisíce ľudí z miest postihnutých vojnou.“ Redaktorka je z celej situácie, ktorá sa momentálne deje na Ukrajine, veľmi nešťastná. „Vo svojom živote som videla veľa zla a utrpenia, ale tu bolo to utrpenie neskutočné. Boli tam tisíce ľudí, ktorí plakali. Neviete, ako ich máte pozdraviť, lebo im nemôžete povedať dobrý deň. Keď pri vás plačú, nemôžete im povedať, že to bude dobré, lebo to dobré nebude. Mnohí z nich, ktorí mi hovorili, že im zbombardovali domy, sa nebudú mať kam vrátiť. Bolo to pre mňa ťažké, keď plakali, plakala som spolu s nimi. Snažila som sa ich aspoň objať a dať im jedlo. Keď som sa ich spýtala, v čom im mám pomôcť, vždy mi povedali, že mám informovať a ukázať, čo sa tam deje, aby sa vojna skončila. V každej jednej vojne kašlem na politiku, je to pre mňa zlo. Trpia nevinní ľudia. Keď vidíte, ako trpia deti a matky, ktoré sa ich snažia zohriať v deke a dávajú im posledný kúsok jedla, lebo je ho nedostatok už aj na západe Ukrajiny. Nevieme si ani predstaviť, čo je smerom ďalej na východ, kde prebiehajú tie najväčšie boje,“ hovorí s bolesťou v hlase a pokračuje: „Išla som do kostola a videla som, ako tam ľudia plačú. Boli na zemi a plakali všetci, ženy aj muži, bolo to veľmi dojemné. Zrazu sa spustili sirény a museli sme sa ísť skryť do podzemia.“ Kristína bola na Ukrajine dva týždne a odvtedy nevie poriadne v noci spať. „Zvykla som si tam spať dve-tri hodiny, lebo sa tam stále niečo dialo a hučali sirény. Tí ľudia v tomto strachu, bohužiaľ, žijú stále.“ Kristína by o silných príbehoch, s ktorými sa stretla, mohla rozprávať hodiny.
