Z ruskej invázie sú zdrvení. Ľubomir aj pre ťažké vnútorné rozpoloženie poprosil trénera reprezentácie, aby ho vynechal z nominácie na dôležitý dvojzápas o postup na majstrovstvá sveta proti Belgicku.
„Málo spíme, veľmi to prežívame. Bolia nás srdcia i duše...“ rozhovoril sa so smútkom v hlase Ľubomir. „Máme preverené zdroje, ľudia nám posielajú videá. Je do plaču, aké zverstvá Rusi robia. Zabíjajú deti, ženy, starých. Videl som video, ako vyvliekli z domu a postrieľali rodinu aj s deťmi. Vraj nás prišli oslobodiť, ale sú to len okupanti. Správajú sa ako zvery bez cti!“
Nechápe diskutérov
Mrzí ho, že ak aj niečo zo získaných informácií zverejní, od diskutérov sa mu ujdú urážky. „Ľahko sa komentuje z bezpečia domova. O realite nič netušia. Dajú sa ovplyvniť propagandou - stačí, že zazdieľajú nejaký hoax, a už tým ho pomáhajú šíriť,“ rozhorčene vraví športovec momentálne pôsobiaci v poľskom Zabrze, kde žijú aj s manželkou.
Ivanicja tvrdí, že konflikt na Ukrajine je v skutočnosti hrozbou aj pre Slovensko. „NATO a OSN musia pochopiť, že ak Ukrajina padne, Putin pôjde ďalej. Bude sa chcieť pomstiť aj krajinám, ktoré Ukrajine pomáhali. Sú mu ukradnutí aj vlastní - v prvé dni vyslal bojovať mladučkých chlapcov, išli na istú smrť. Niektorí ani nevedeli, kde sú, prečo tam prišli. A tiež musí vedieť, že Rusov odteraz začne izolovať celý svet. Stanú sa druhou Severnou Kóreou. Pritom Rusi sa v celej histórii povyšujú nad iné národy. Prečo asi sa od nich všetci chceli odtrhnúť? Azda nie preto, lebo im s nimi bolo tak skvelo?“
Boja sa o svojich
Ľubomir je rodák z dedinky ležiacej 2 km od slovenských hraníc, neďaleko Uble. Z domova sa snažil dostať preč aj svoju mamu. „Odmietla. Stará sa o časť rodiny, ktorá k nej prišla z ďalších okupovaných častí Ukrajiny.“
Jeho manželka Alexandra, za slobodna Krebsová, je brankárkou ženskej reprezentácie. Pochádza z Užhorodu, zo zmiešanej rodiny. Časť z nej žije v Rusku. Priznáva zhoršenie vzťahov: „Keď sa začali udalosti v Donecku a Luhansku, volala nám rodina z Ruska a ponúkala pomoc. Ale preto, že v ich správach uvádzali, že na Ukrajine prenasledujú rusky hovoriacich ľudí. Ale to vôbec nie je pravda! U nás mohol ktokoľvek používať ruštinu, aj ja ňou väčšinou rozprávam,“ vraví Saša. Už však prestala presviedčať ľudí, ktorým roky vkladali do hláv pokrútenú realitu.
Ivanicjovci pomáhajú svojej rodnej krajine, ako sa len dá. „Zabezpečujeme prevoz ľudí, ubytovanie, jedlo, oblečenie. Ak treba, tak aj tlmočíme,“ vysvetľuje hlava rodiny.
„Aj v našej športovej hale v Zabrze pomáhame niekoľkým rodinám. A keď som tam videl mladučkú mamu iba s niekoľkodňovým dieťaťom, premohli ma emócie. Nechcem si ani predstavovať, čo všetko musela cestou tam zažiť.“
Ohlupujú už malé deti!
Ruská propaganda preráža aj to najhlbšie dno klamstiev. „Videla som rozprávku pre deti o dvoch spolužiakoch, jeden bol oblečený v ruských a druhý v ukrajinských farbách. Dlho vraj boli kamaráti, ale ukrajinský chlapec potom odišiel do inej triedy a tam si našiel iného kamaráta - samozrejme, v amerických farbách. A odrazu začal ruskému chlapcovi robiť zle. Ruská propaganda sa neštíti vôbec ničoho,“ krúti hlavou so slzami v očiach Alexandra.
