Prichýlila ich Rozália (68) z Bajtavy (okr. Nové Zámky), s ktorou sa naposledy stretli na Slovensku takmer pred tromi desaťročiami. Nechýbali slzy dojatia, ale aj plné bolesti a trápenia. Prišli s jedinou taškou a takmer bez peňazí.
Dlhých 28 rokov boli v kontakte a ich hlboké priateľstvo nerozdelila ani diaľka. Keď Putinove vojská napadli Ukrajinu a začali sa boje, Marika, rovnako ako tisíce vydesených ľudí, zbalila dcéru, 4-ročného a 9-ročného vnuka a s jedinou taškou utiekli za hranice. „Mali sme nejaké peniaze v hotovosti, za to nás odviezli pred hranice s Maďarskom. Hneď sme si volali a Rózka povedala, že môžeme prísť,“ opísala šľachetné konanie svojej kamarátky so slzami v očiach Marika. Jej priateľka ani chvíľu neváhala a poskytla im azyl. „Zať je v Chebe, robí v Nemecku, chceme ísť za ním,“ dodala vojnová utečenka.
Nevedia, čo ich tam čaká, ani kde budú bývať, no hlavné je, že budú v bezpečí. „Potrebujú sa najskôr spamätať,“ povedala Rozália. „Asi kilometer sme išli peši. Boli sme unavené, vystrašené a s dvoma vydesenými deťmi. Ten kilometer bol nekonečný, stále sme padali, neviem si predstaviť, čo prežívajú tí, ktorí idú pešo niekoľko kilometrov. Najhoršie to bolo na psychiku. V hlave sme mali len obrovský smútok,“ prezradila Marika.
