Keď sa obzriete späť, zmenila vražda Martiny váš život?
Udalosť mnohých ľudí nakopla urobiť niečo iné, niečo viac. Niekto vydal knihu, iný šiel do politiky. Moja osobná premena spočíva v tom, že omnoho viac píšem a publikujem a snažím sa byť občiansky aktívnejší. Je to súčasť dozretia. Martinu a Jána dnes, po štyroch rokoch, pripomínajú už len zmienky o súdnych procesoch či odvolania. Ale to je život, ten beží ďalej... Na výročie ich smrti odhalia pomník, ktorý má tvar rany. Myslím, že to zobrazenie je výstižné.
Archeológ Vladimír Mitáš: Fascinoval ju pravek
Martinu Kušnírovú som prvý raz stretol na Katedre archeológie Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Bolo to 1. 12. 2009 podvečer, keď som tam referoval o pohrebisku z doby popolnicových polí v Cinobani. Martinu prednáška s množstvom fotozáberov odkrytých žiarových hrobov, nálezov, ako aj ich zaujímavých spojitostí očividne zaujala. Hneď po nej sa so spolužiačkou a kamarátkou Alicou Javorkovou pri mne zastavili a spýtali sa ma, či by sa mohli zúčastniť na ďalšej výskumnej sezóne tohto pozoruhodného náleziska. V tej chvíli zároveň dodali, že môžem byť bez obáv, pretože ony „vedia robiť a budú spoľahlivými posilami“ - na ten okamih sa nedá zabudnúť. Záujem študentiek ma samozrejme potešil, ale, ako si spomínam, v tom momente som si ešte nebol celkom istý, či je vhodné do terénnych prác zapojiť ďalšie dve dievčatá. Rýchlo sa však ukázalo, že účasť Martiny a Alice, pravdaže aj s ich ďalšími spolužiakmi, bola pre výskum v Cinobani tou najlepšou voľbou!
Všetkým nám bolo od začiatku jasné, že náročná práca v teréne ju baví, napĺňa a do žiadnej z terénnych aktivít ju nebude treba nútiť. Cinobaňa bola pre ňu ideálnou lokalitou, na ktorej môže ako študentka praxovať, lebo ju fascinoval pravek. Aj preto sa každé leto do Cinobane ochotne a rada vracala. Nebola len „našou“ brigádničkou, stala sa nám kamarátkou.
Spomínam si, že dobrota a priateľskosť Martiny sa po celý čas prejavovala nielen v medziľudských vzťahoch na ploche výskumu či na našej základni – chate č. 2, kde sme boli spoločne ubytovaní a trávili chvíle „po práci“ – ale aj vo vzťahu k maďarskej vyžle vedúceho výskumu, univerzitného profesora Václava Furmánka. Bola ňou Lea, ktorú si obľúbila. Nie raz sa k sebe pritúlili aj na ploche, odkiaľ som občas našu zvieraciu kamarátku, „strážkyňu pohrebiska“ musel nutne vyhnať.
Priateľka Alica Javorková: Bola dobráčka od kostí
S Maťou som sa spoznala na katedre archeológie v Nitre, kde sme obe nastúpili do prvého ročníka. Na prvý pohľad sympatická, usmievavá baba, s ktorou som sa mala vždy o čom porozprávať a na čom sa zasmiať. Nebola len moja spolužiačka, ale za tie roky sa stala jednou z mojich najbližších priateliek.
Prvé, čo mi napadne pri pomyslení na Kušnírku (tak sme ju volali), bola jej typická chôdza, srdečný smiech od ucha k uchu a „ááále, Alicka...“ - to mi vždy povedala, keď som hundrala na celý svet. Veľakrát mi však ukázala, že ten nie je len čierno-biely.Keby som ju mala charakterizovať pár slovami, určite by som povedala, že bola dobráčka od kosti. Vedela však prejaviť aj spravodlivý hnev. Napríklad keď sa ubližovalo zvieratám alebo slabším, vtedy sa vedela naozaj nahnevať. Bola veľkou milovníčkou zvierat, a to sa mi na nej veľmi páčilo. Bola veľmi obetavá. Keď sme mali bakalárske štátnice, tak som jej zvonila na byte o tretej ráno, aby ma vpustila dnu, aby sme sa ešte spolu učili. Keď človek potreboval pomoc, tak rada pomohla a nikdy nečakala za to niečo späť.
Bolo vidno, že archeológia ju naozaj zaujíma, neučila sa len povrchne niečo naspamäť, ale snažila sa chápať aj súvislosti. Na skúšky sa učila poctivo. O to viac ma mrzelo, že občas vyhral stres nad jej vedomosťami a dostala horšiu známku, než si zaslúžila.
Bola som si istá, že raz z nej bude dobrá archeologička. Ani v teréne sa práce nebála. Náš prvý „ozajstný“ výskum bol v Cinobani a myslím si, že sme tam zažili jedno z najkrajších liet počas štúdia. Nestránila sa ťažšej roboty s krompáčom alebo lopatou a ani po pracovnej dobe nemala problém umývať črepy alebo relaxovať pri triedení kremačných zvyškov.
Nikdy nepokazila žiadnu zábavu, vedela si spraviť žarty aj sama zo seba. Mala úžasný zmysel pre humor, ktorý neraz okorenila dobrou dávkou irónie. Na zážitky s ňou rada spomínam.
Aj keď sú to už pomaly 4 roky, neprejde deň, aby som si na Martinku a Janka nespomenula. Čas nezahojil rany, človek sa s tým naučil len žiť. Vždy budem vďačná, že som patrila do jej života. Mať kamarátku, akou bola ona, by som priala každému jednému človeku. Chýba mi jej prítomnosť, jej smiech, ten pocit, že je.
Stále cítim obrovský hnev, pocit nespravodlivosti, prečo práve oni, prečo ona. Nemalo sa to nikdy stať. Svet prišiel o krásnych a čistých ľudí. Po ich smrti sa začalo odkrývať na Slovensku veľa napáchaného zla, ale za akú cenu.
