V exkluzívnom rozhovore Igor Vlha otvorene porozprával, prečo bude počas ZOH v Pekingu dcére držať palce radšej na diaľku, čo prežíva, keď sa Petra rúti dole svahom, ale zaspomínal si aj na nepríjemné chvíle, keď zvažovali koniec a čo je u nich doma tabu.
Petra má za sebou ZOH v Soči v roku 2014 aj ZOH v Pjongčangu v roku 2018. Kým v Soči ešte len zbierala skúsenosti, v Pjongčangu bol na ňu vyvíjaný tlak a očakávania ako na favoritku. V čom bude teraz Peking iný?
Iný bude aj tým, že Peťa je o niečo staršia a za ten čas dozrela mentálne aj fyzicky, nazbierala cenné skúsenosti. Opäť sa ozývajú veľké očakávania a tlaky, treba sa však držať pri zemi a nič nezakríknuť. Keď to vyjde, budeme, samozrejme, radi, ak nie, pozviechame sa a pôjdeme ďalej.
Peťa je našou horúcou favoritkou na ZOH v Pekingu. Ako zvláda a prežíva takéto rozhodujúce záťažové situácie?
Pomáha jej najmä to, že má okolo seba vytvorenú bublinu, v ktorej sa dokáže upokojiť a naplno koncentrovať. Momentálne robí Petre spoločnosť nová fyzioterapeutka, s ktorou si veľmi dobre rozumie, a brat Boris. Na svetovom pohári, ako aj na olympiáde, stále je to o tom istom zaužívanom rituáli – Peťa potrebuje svoj pokoj, aby sa jej nikto na nič zbytočne nepýtal a nevyrušoval ju. Každý člen tímu už presne vie, čo má robiť.
Pre vašu dcéru ste najbližšia osoba a veľká psychická podpora. Prečo ste nevycestovali aj vy, zažiť atmosféru olympiády naživo a podporiť Petru v Pekingu osobne?
S manželkou sme boli v Pjongčangu. Bola tam veľká zima, nepríjemný vietor a ustavične sme tam absolvovali nejaké náročné presuny, takže sme si to vôbec neužili. Tentoraz sme tiež premýšľali nad účasťou, aj sme dostali ponuku z olympijského výboru, ale kvôli covidu a striktným opatreniam sme sa napokon rozhodli, že bude lepšie, keď zostaneme doma.
Momentálne sa už viac ako druhý rok zmietame v celosvetovej pandémii koronavírusu. Ako to ovplyvnilo svet zjazdového lyžovania a váš tím?
Je to neštandardná situácia. Minulý rok sa jazdili preteky bez divákov, nemohli sme tam vôbec byť, až v poslednej časti. Tento rok už niekde diváci sú, inde nie, ale pred vstupom na každé kolo Svetového pohára musí byť kompletne celý tím otestovaný. Ak sa tak nestane, pretekárka nemôže štartovať. Čiže dvanásť ľudí sa musí každý tretí deň testovať, musíme si to zaplatiť a vôbec to nie je lacná záležitosť. Aj teraz pred cestou do Číny sa všetci trikrát testovali a všetko bolo, našťastie, v najlepšom poriadku. Dúfam, že im to vydrží a vrátia sa spokojní.
Pri pretekoch v zjazdovom lyžovaní a super-G sa pretekárky bežne rútia svahom rýchlosťou aj 120 km/h. Ako to vtedy ako rodič prežívate? Čo sa vo vás odohráva?
Nie je to veľmi príjemná situácia, tie zjazdy sú brutálne. Najmä na Svetovom pohári v Ga-Pa je rýchlosť zjazdu aj 130 km/h. Zatiaľ to vychádza dobre, ale neteší ma to. Veľký problém bol v super-G vo Val di Fasaa, kde sa pred Peťou zranili dve pretekárky a dokonca aj jedna po nej. Vtedy Peťa sama pocítila, že asi to nie je sranda. Stačí zlomok sekundy a všetko môže byť ináč… My sa o tom radšej ani nerozprávame. U nás je to tabu.
Ako psychicky zvládate takéto situácie, chcete byť radšej sám alebo si dáte aj pohárik na posilnenie?
Každý z tímu máme to svoje. Aj teraz nedávno na pretekoch v Kronplatzi sa so mnou počas pretekov chceli fanúšikovia rozprávať, ale odmietol som. Jednak som v tej chvíli nervózny, potrebujem byť sám, prechádzať sa a sústrediť na Petrin zjazd, čo je pre mňa vždy kľúčová vec, jednak som nechcel nič riskovať kvôli covidu.
