I napriek niekoľkým životným pádom si sympaťáčka Simona išla vytrvalo za svojím a konečne objavila životné šťastie. Rodinné teplo a naplnenú lásku, ktoré dovtedy márne hľadala, našla vo svojom synovi Damiánovi (6) a po boku partnera, komika Teodora Firsta (34).
Český klasik Miloš Kopecký kedysi povedal, že smiech je len dôstojným prejavom smútku. Sú aj pre vás smiech a humor len istými prostriedkami sebaobrany alebo satisfakciou?
To je krásny citát... Určite aj u mňa to bolo na začiatku tak. Spomínam si na slová jedného amerického scenáristu, ktorý povedal: „Keď chceš byť dobrý umelec, tak maj ťažké detstvo!“ Neviem, prečo to tak je, že ľudia sa pomerne veľa inšpirujú situáciami, ktoré zažili. Keď človek čerpá z hocijakého smútku, lepšie sa to premieňa na radosť a zároveň je to pre neho istá katarzia. Povie si, že to zlé má už za sebou a odteraz chce prežívať len to dobré a cesta k tomu vedie práve cez smiech a radosť.
Bolo to tak aj u vás?
Určite áno. S divadlom a umením som začínala, keď som bola menšia. Pre mňa to bolo hlavne o prijatí, že ma ľudia budú mať radi, lebo u nás doma to až tak nefungovalo. A v posledných rokoch to nie je smiech zo smútku alebo nejaké premenené emócie, je to číra túžba a radosť z toho, že sa môžem realizovať ako komička.
V minulosti ste v relácii RTVS Silná zostava, kde vás pravidelne vídať, otvorili svoju trinástu komnatu. Zažili ste domáce násilie a detstvo nebolo naplnené práve ukážkovou rodičovskou láskou. Aké spomienky sa vám vynárajú po rokoch?
Nikdy som nemala v pláne o tom hovoriť. Vždy som to považovala skôr za taký diskvalifikačný prvok. Ale ako išiel čas, zistila som, že to zdieľanie starostí a toho, čo sa v živote nepodarilo, je úžasné pre ľudí a pre to, aby sme si navzájom pomáhali. Celý rok som spolupracovala na kampani proti domácemu násiliu a ten diel Silnej zostavy pripadol práve na deň, ktorý je venovaný domácemu násiliu. Vyplynul z toho aj jeden veľmi dojímavý príbeh, ktorý ma utvrdil v tom, prečo o tom treba hovoriť. Ozvala sa mi pani, ktorá videla Silnú zostavu. Dlhšie vedela o tom, že vo vedľajšom paneláku žije chlapec s konfliktným otcom. Po odvysielaní relácie anonymne zalarmovala políciu. Skončilo sa to tak, že chlapec všetkým ďakoval, lebo to už nezvládal. Išiel bývať k starým rodičom a otec skončil v zadržaní. Tým, že som sa ocitla v podobnej situácii, viem si predstaviť, aké je to pre dieťa ťažké, keď mu nemá kto pomôcť a je v tom samo. Aké úžasné môže byť zrazu zistenie, že niekto zo spoločnosti, v ktorej žije, mu podal pomocnú ruku.
Štatistiky Európskej únie z roku 2012 hovoria, že až jedna tretina žien zažila domáce násilie. Jeho špecifikom je, že prebieha za zatvorenými dverami a často po privolaní pomoci susedmi či okolia „zlyháva systém“. Podobne sa to dialo aj u vás doma. Prečo je to tak?
Keď sme o tom viedli debatu v Silnej zostave, uvedomila som si, že odvtedy, keď som to zažívala ja, ubehlo už dvadsať rokov. Paradoxne, za ten čas sme sa ako spoločnosť posunuli len k tomu, že doba zadržania muža trvá o dva dni dlhšie. To je všetko. Zanedbateľná nie je ani príprava policajtov formou psychotestov. Nie je to ľahká situácia, prísť za obeťou a identifikovať ju, že je obeť, pretože žena bude vždy vehementne tvrdiť, že sa nič nestalo, keďže jej za chrbtom stojí násilník. My sme bývali na dedine, kde mal otec veľa kamarátov a poniektorí z nich boli aj z radov policajtov, ktorí k nám chodievali. Niekedy sa ulialo, niekedy sa neulialo, pozdravilo sa a išlo sa späť. Bavili sa len s naším otcom a obrazne povedané, dohodli si, ako bude vyzerať náš život s ním. Vtedy to naozaj tak bolo. Vždy sa toho ľakám, lebo čo sa týka postavenia žien v spoločnosti a najmä v regiónoch, nie sme ani zďaleka tam, kde by sme mohli byť.
Prečo vždy musí dôjsť k nejakej tragédii, aby sa niečo zmenilo? Nakoniec aj u vás to hrozilo. Otec mamu „zlynčoval“ na verejnosti a až vtedy sa ľady pohli...
Navyše, v tom čase sme už s rodičmi ani nežili. Doslova im zmizli deti - utiekli sme k starým rodičom po tom, ako nás naši nechali hrať sa u susedov a vymkli nás. Ocitli sme sa len v pyžamkách vonku v Žiline a nevedeli sme, čo máme robiť. Rodičia zamkli byt a odišli. Nemali sme sa ako dostať domov.
