A starí rodičia netušili, čo sa u vás doma dlhodobo deje?
Vedeli o tom...
A prečo nezakročili skôr?
Vždy sa snažili nejako konať. Starý otec bol už presvedčený o tom, že policajti nič nezmôžu. Navyše, obaja už mali svoj vek, celý život ťažko pracovali a neboli ani najzdravší. Bývali v dome oproti nám a keď bolo zle, vždy sme k nim utekali. Starý otec sa viackrát vyhrážal môjmu otcovi, ale on bol naozaj agresor. Navyše, keď dedko po rokoch pochopil, že mama necúvne, nechal to tak.
V detstve ste zažili veci, po ktorých zostáva jazva na duši a pravdepodobne aj nízky prah citlivosti na akékoľvek prejavy agresie. V akých situáciách vám dnes naskakuje husia koža?
Ten prah citlivosti mám veľmi znížený. Navyše, aj keď to zapierame, každý je dieťaťom svojich rodičov. Dokážem sa aj pohádať, ale nerada to robím, lebo si vtedy pripadám ako môj otec, preto sa radšej snažím udržiavať v pohode až flegmatizme. Najhoršie vnímam, keď sa oproti mne postaví nejaký muž a začne na mňa kričať. Vtedy viem veľmi intenzívne zamrznúť a vôbec sa nepohnúť. V hlave mám tmu, zase som tým dievčatkom a neviem reagovať...
Kedy ste naposledy videli svojich rodičov? Usilovali ste sa s odstupom času o opätovné stretnutie?
Nejaké pokusy tam boli. V šestnástich, v puberte som mala také obdobie, že som sa snažila nájsť nejaké cesty. Aj neskôr, keď sa mi narodil synček, hľadala som svoju mamu. Občasne sme sa stretli, ale momentálne nie sme vôbec v kontakte.
Pri zažitom domácom násilí i šikane sa dotknutým obetiam často vynárajú skreslené spomienky alebo len rôzne fragmenty situácií z minulosti. Ako to vyzerá u vás? Snažíte sa niečo z mysle vytesniť alebo potlačiť?
Myslím na to iba cielene, ak sa to týka nejakého rozhovoru alebo typu pomoci, napríklad v boji proti domácemu násiliu. Prirodzene som to vytesnila, hoci niekoľko zážitkov mám veľmi konkrétnych. Hodnotím to tak, že celé toto životné obdobie sa mi zlieva do akejsi čiernej masy. Často na to potrebujem svojho mladšieho brata Riška, s ktorým, keď v spomienkach nechtiac zájdeme k nejakej udalosti, vieme spoločne dôjsť k tomu, ako sa veci udiali. Všetky moje zlé spomienky sa zlievajú do takej čiernej kaše, do ktorej sa vám nechce, keď nemusíte...
Čo vám pomáhalo, keď ste sa z toho všetkého chceli nejako dostať? Vyhľadali ste odbornú pomoc alebo ste si povedali, že to zvládnete sama?
Veľmi rýchlo som naskočila na ďalší vlak. Z toho neúspešného detstva som prešla do neúspešného manželstva. Dovtedy som vždy žila s pocitom - dobre, stalo sa mi, a čo?! Nikomu som o tom nehovorila a neriešila to. Teraz mám dvadsaťosem rokov a prvýkrát som bola u terapeutky pred dvoma rokmi, keď som sa usadila v Bratislave. A to vôbec nebolo tak, že by sa mi zjavovali nejaké obrazy a výjavy. Vnímala som to ako sebarozvoj, ktorý som chcela podstúpiť.
Mali ste potrebu si v sebe upratať a uľaviť duši?
Áno. Už som to veľmi potrebovala a bola to úžasná skúsenosť. Určite sa na to chystám opäť, lebo si myslím, že tá terapia nie je len pre ľudí, ktorí majú nejaký psychický problém, vnímam to skutočne ako sebarozvoj. Nemôžem povedať, že by mi to v mojich problémoch z detstva priamo pomohlo, ale určite mi to akoby pootvorilo dvierka, za ktorými sa občas v mysli hrabem. Napríklad, že som problémy riešila vhupnutím do manželstva.
