Ich láska a oddanosť nemajú hranice a tešia sa každému úsmevu, zlepšeniu, akoby to bol najkrajší vianočný zázrak. Pravdou však je, že už osem rokov si neoddýchli.
Vianoce sa zmenili na bežný deň plný starostlivosti a povinnosti o bezvládneho milovaného syna. Tóthovci však nenariekajú, robia to so všetkou láskou a pokorou, stalo sa to ich najbežnejšou rutinou. Miro dostal pred viac ako siedmimi rokmi infarkt a ostal v bdelej kóme. „Odvtedy je odkázaný na našu pomoc. Staráme sa o neho stále, je to náš syn. Všetky prostriedky, ktoré sme mali našetrené, sme minuli na rehabilitácie a akúkoľvek pomoc pre neho,“ so slzami v očiach vysvetľuje Júlia.
S nadšením ukazujú pokroky, ktoré ich syn robí. „Dokáže sám zjesť žemľu, to je úžasné,“ hovorí s láskou Miloslav. Veci, ktoré sú pre niekoho bežné, sa v tejto rodine stali malým zázrakom. A hoci sú manželia vo veku, kedy by sa mal niekto starať o nich, realita je úplne iná. Svoj život zasvätili synovi. „Nevieme si predstaviť, čo by bez nás s ním bolo. Stále hľadáme prostriedky, ako mu ešte viac pomôcť. Ešte aj táto situácia je ťažká, počas covidu, aj do obchodu treba ísť a niekedy máme strach,“ úprimne dodá milujúca matka.
Miro má svoju váhu a pri pohľade, ako rodičia svojho syna otáčajú, prebaľujú, umývajú, by sa nestačili čudovať aj mladší ľudia. „Nemá žiadne dekubity, my sa o neho staráme po všetkých stránkach,“ podotýka otec, ktorý sa napriek starostiam usmieva pri pohľade na syna. Ich láska by sa dala krájať. Na Vianoce však veľmi nepomyslia. „Je to stále rovnako. Radosť nám robí vnúčik, keď príde k nám. Mirova priateľka bola tehotná, keď sa mu to stalo. On ocina ináč nevidel ako takto. A Mirko sa tak teší, keď je tu, keď ho pohladí, pobozká,“ rozhovorí sa Júlia o radosti v rodine. A kým inde pripravujú štedré Vianoce, v tejto rodine zháňajú peniaze, aby pomohli svojmu synovi.
