Ale Mariánovým veľkým vzorom ešte za socializmu bol aj legendárny kanadský hokejista Wayne Gretzky (60)...
Marián mi raz vo svojej izbe ešte ako žiak ukazoval plagát s hokejistom Waynom Gretzkym. Bol jeho idolom a krásne mi o ňom rozprával. Dovtedy som netušila, že Gretzky je hokejista. Navyše v osemdesiatych rokoch sme nemali internet ako dnes, kde si všetko nájdeme. O NHL a Gretzkom som vtedy veľa nevedela, snáď len toľko, že je to synov vzor.
Ako ste potom v decembri 1998 vnímali moment, keď sa Marián ako začínajúci hráč NHL stretol na ľade so svojím idolom z detskej izby Waynom Gretzkym?
Bol to neskutočný pocit. Mala som to šťastie byť v Ottawe pri tom. Gretzky sa lúčil s hokejovou kariérou a Majko bol prvý rok v NHL. Keď som videla Gretzkeho na ľade, tiekli mi slzy. V NHL sa dovtedy ešte nestalo, aby rozhodcovia prerušili zápas len tak – Gretzky korčuľoval po ľadovej ploche, chodil okolo mantinelov, kýval ľuďom a plakal. Bol to veľmi silný a emotívny moment. Spomenula som si, čo mi vtedy Majko hovoril v detskej izbe a že sa mu to vlastne udialo a splnilo. Neplakal len Gretzky, slzy dojatia v tej chvíli stekali po lícach aj mne...
V čase, keď Marián prvýkrát ochutnal čaro a atmosféru hokeja v zámorí, mal len trinásť rokov. Nemali ste strach a obavy, keď ste ho púšťali do neznáma?
Urobili výber chalanov z tímov z celého Slovenska a tí odcestovali na vianočný turnaj do Toronta. Mali sme strach a obavy. Neboli mobily a čakali sme doma pri pevnej linke, či nám niekto zavolá.
Na druhej strane, ani po finančnej stránke to asi nebol lacný špás, keďže ste museli synov výlet zaplatiť. Na koľko vás vtedy vyšla cesta do Ameriky?
Museli sme sa poskladať po tridsaťtisíc korún, čo boli v tej dobe obrovské peniaze. Všetci chlapci museli mať rovnaké vetrovky, platili sme aj letenky a ubytovanie. V Ozete som zarobila asi osemsto korún a desaťtisíc sme si museli vziať pôžičku. Urobili sme všetko pre to, aby Majko mohol vycestovať a mal z hokeja zážitok.
Cestovanie ste si „užili“ aj vy. Keď v roku 2000 draftoval Marcela Montreal Canadiens a Marián hrával v tom čase už tretí rok za Ottawa Senators, chceli ste byť obom synom nablízku...
Áno, za chlapcami som vycestovala ako štyridsaťročná. Cestovala som autom do Montrealu bez navigácie, nevedela som po anglicky, ani poriadne to, kadiaľ mám ísť. Volant som držala, ako by mi ho chceli ukradnúť. Tri roky počas hokejovej sezóny som pendlovala medzi Ottawou a Montrealom. Nasledujúce tri roky som cestovala do New Yorku, pretože Marcela „trejdli“ z Montrealu Canadiens do New York Rangers. Bola to nenormálna škola do života. Za rok som takto najazdila 12 000 km. Na začiatku sezóny hrala Ottawa proti Montrealu, hodili buly a obaja bratia nastúpili proti sebe. Pre mňa to bol neskutočne silný moment, že máme oboch synov v NHL.
Ale Marcel hviezdil aj v KHL. Ako si na toto obdobie spomínate?
Zažili sme aj krásne chvíle s Marcelom v KHL. Hrával v Rige, Kazani, Moskve a Prahe. Najviac mu učarovala Riga, kde hral päť rokov. Veľmi sa mu tam darilo, dokonca počas sezóny 2009 - 2010 bol najlepším strelcom KHL.
V minulosti mi Miro Šatan v rozhovore prezradil, že v korčuli pašoval do Ameriky mak. Čo chýbalo v zámorí Mariánovi a Marcelovi?
Keď som cestovala za chlapcami v predvianočnom období, nemohla som za nimi prísť bez domácej klobásy do kapustnice. Vždy som cestovala s veľkým strachom, aby ma kontrola na letisku neodhalila. Ale čo by som pre svojich synov neurobila? Klobásy som doma dôkladne zabalila do alobalu a kládla ich medzi veci v kufri. Keď sa ma potom na kontrole pýtali, či mám v batožine nejaké jedlo, povedala som, že nie, ale museli vidieť, ako som zdrevenela, lebo neviem klamať. Väčšinou som prešla, ale niekoľkokrát mi ich našli a mala som problém.
Marián sa pýši troma významnými prsteňmi. So svojím tímom Chicago Blackhawks vyhral trikrát prestížny Stanleyho pohár. Pamätáte si ešte, aká bola cesta za prvou majstrovskou trofejou NHL?
Keď Majko odišiel z Atlanty do Pittsburghu, tímu aj Mariánovi sa síce po celý čas darilo, no finálový zápas nakoniec prehrali. Druhú sezonú hral v Detroite a tímu sa stále nedarilo získať Stanley cup. Druhýkrát prišlo obrovské sklamanie a my sme boli opäť pritom. Začali sme sa báť, že mu nosíme nešťastie. Ale len do chvíle, kým Marián v roku 2009 nepodpísal ako voľný hráč zmluvu so Chicago Blackhawks... Ďakujeme Pánu Bohu, že to takto dopadlo! Keď hral Majo v Chicagu a začali hrať play-off siedmy zápas, radšej nás ani nezavolal. Zostali sme v Trenčíne a súboj sme sledovali s nervami v obývačke. Keď dali rozhodujúci gól, rozplakala som sa. Sedeli sme na terase, popíjali šampanské a o siedmej ráno zazvonil telefón. Majko volal z kabíny a povedal, že o hodinu po nás príde auto na letisko a letíme za ním do Chicaga. Keď som videla Majka, nemal hlas a bol zarastený. Na zápas nás nevolal z poverčivosti a ani my sme mu radšej predtým nevolali.
Nie je ľahké byť rodičom synov, ktorí patria medzi top hráčov NHL. Navyše, ak sú synovia vystavení neustálej konfrontácii, ktorý je úspešnejší. Ako ste sa s tým vyrovnávali?
Hokejoví odborníci často a dosť nepríjemne porovnávali Marcela a Maja. Marián bol výnimočný v tom, že dával góly a Marcel bol super korčuliar, ktorý nechcel byť obranca ako jeho otec, ale útočník. Niekedy to bolo pre nás ako pre rodičov nepríjemné, že akokoľvek sa Marcel snažil, stále nebol ako Marián. V žiadnej rodine nenájdete súrodencov, ktorí sú rovnakí, každý vyniká v niečom inom.
Momentálne stojí celá rodina Hossovcov pred veľkou udalosťou a poctou. Zajtra, 15. novembra uvedú Mariána ako tretieho Slováka v histórii do Hokejovej siene slávy NHL v Toronte. Čo to pre vás znamená?
Pre nás to znamená veľmi veľa. Premieta sa mi v mysli celý život, čím sme si spolu s chlapcami prešli od žiackej prípravky, dorastu až do NHL. Ani neviem, ako tých dvadsať rokov uplynulo. Keď mi Majko povedal, že ho uvedú do Siene slávy NHL, tisli sa mi slzy do očí. Je to obrovská pocta pre rodičov, pre celú rodinu a, samozrejme, v neposlednom rade hlavne pre Mariána. Je to neopísateľne krásny pocit a stále len ťažko hľadám slová.
Po rokoch odriekania bude rodina Hossovcov konečne spolu. Čakajú vás spoločné Vianoce doma v Trenčíne?
Áno, chlapci sú v Trenčíne, vidíme sa častejšie a viac času trávime spolu ako rodina. Keď mi je smutno, sadnem do auta a idem za nimi. Konečne si užívam aj svoje milované vnučky Mijku a Zojku, v ktorých sa veľmi vidím. Každú nedeľu varím a prídu k nám Majko s Jankou a deťmi a Marcel s priateľkou Kikou. Takisto aj so psíkmi Ginou a Blue.
Ako by ste zhrnuli to, čo ste spolu s Mariánom a Marcelom prežili, a to, čo vás čaká po príchode z Ameriky?
Prežili sme krásne hokejové roky, za čo vďačíme našim chalanom. Ich úspechy sme mohli zdieľať spolu s nimi. Cestovala som, spoznala som kus Ameriky a Kanady a videla, ako hrajú. Tie chvíle a momenty mi dodnes zostávajú v spomienkach a pamäti. Teraz pre nás všetkých nastupuje taká nová etapa života, kde si budeme každodenne nablízku.
