O tom, čo toto významné uznanie pre rodinu znamená, ale najmä aký bol život s profesionálnym hokejom a o ceste na vrchol porozprávala exkluzívne pre Nový Čas Nedeľa mama Mariána a Marcela Hossu Marika Hossová.
Dvadsať rokov ste vstávali o pol piatej ráno, aby ste zvládli kolotoč – deti, práca a hokej. Nemali ste niekedy za ten čas chuť povedať si dosť, stačilo a nevládzem?
Poviem vám, bolo to náročné. Niekedy máte ťažké obdobie a poviete si už nevládzem… A potom prídu krásne dni, a to vás posúva dopredu. Nedalo sa povedať a dosť. Nemali sme pri sebe rodinu, ktorá by nám pomohla. Manžel hrával hokej profesionálne, takže bol stále na cestách a ja som väčšinou bola s deťmi sama. Okrem toho som chodila na šiestu do práce do Ozety.
Ako vyzerali víkendy u Hossovcov?
Ako žiaci mávali chlapci počas víkendov zápasy na striedačku - jeden víkend doma, druhý u súpera. Keď hrávali doma, chcela som ich vidieť hrať. Marcel ako mladší hrával doobeda, Marián poobede. Keď sme potom prišli domov, každý sa chcel rýchlo najesť. Takže dopredu som musela navariť, všetko pripraviť a zorganizovať. Nebolo to ako dnes, že si zavoláte donášku do domu, alebo sa idete najesť do reštaurácie.
Život vrcholového športovca je náročný. Vy ste mali doma hneď troch. Ako ste to všetko zvládali?
Keď ešte manžel profesionálne hrával hokej, všetko bolo trojmo. Bolo to len o tom, kto mal kedy zápas, kto má kedy tréning a všetko okolo školy. Boli sme mladší, ale dôležité bolo všetko dobre naplánovať a stihnúť. Keď chlapci chodili na hokejovú školu na Sihoť v Trenčíne a každý deň trénovali, bolo im treba zabezpečiť doučovanie.
Nemávali chlapci ráno problém so skorým vstávaním?
Nie, nikdy. Majko ma dokonca kontroloval, či som správne nastavila budík. (smiech) Nechcem, aby to vyznelo tak, že ako každý rodič chválim svoje deti. Často urobili chyby alebo niečo zlé vyviedli, ale čo sa týka hokeja, oni skutočne veľmi chceli. Bavilo ich to, tešilo a vtiahli do toho aj nás.
Akí boli Marcel a Marián v ranom detstve?
Majko bol už odmalička veľmi poriadkumilovný. Keď prišiel zo školy, oblečenie si hneď poskladal a odložil do skrine. Dodnes to mám pred očami a zostalo mu to doteraz. Je veľký pedant, aj doma má všetko uložené a poriadok musí byť. Keď to Marcel videl, nalepilo sa to aj na neho. Staršieho brata vnímal ako vzor. Keď chlapci začínali hrávať hokej, bývali sme v paneláku a mali sme to šťastie, že hneď pri dome bolo ihrisko, kde deti po celý rok hrávali hokejbal a hokej. V zime im tam rodičia urobili ľadovú plochu a všetci z toho mali veľkú radosť.
Keď hovoríme o tej pedantnosti. Je pravda, že Marián dával Marcelovi dvadsať korún za to, že bude doma upratovať a vynesie smeti?
Áno, párkrát sa to stalo. (smiech) Ale nebývalo to často. Majko mal rád, keď bolo všetko prestreté a pripravené. Marcel je priateľský a dobrák od kosti. To chlapci mávali také obdobia, keď sa Mariánovi nechcelo povysávať a vyniesť kôš, tak sa dohadovali finančne.
Profesionálny šport je rehoľa, ktorú sprevádza veľa odriekania. Nemrzí vás teraz s odstupom času, že nemáte v rodinnom albume spoločnú fotku z dovolenky?
Zažili sme veľa chvíľ, keď boli rôzne rodinné udalosti, oslavy alebo spoločné dovolenky, ktoré sme museli kvôli hokeju oželieť. Moje kamarátky v tom čase cestovali v zime na hory alebo v lete na letné dovolenky. My sme to nepoznali. Nechodili sme ani na lyžovačky. Nemyslím to v zlom, ale veľa vecí muselo ísť bokom. Hokej bol u nás vždy na prvom mieste. Majko mal desať rokov, keď som ho prvýkrát zobrala autobusom k moru do Juhoslávie. Manžel bol vojak z povolania, jeho nepustili. O rok na to sme išli opäť autobusom do Barcelony - len ja s Marcelom, ktorý bol z toho výletu doslova unesený.
A čo vaše osobné sny a túžby? Vyštudovali ste strednú odevnú priemyslovku v Trenčíne, šijete si excelentné šaty, ktoré často prezentujete aj na spoločenských akciách. Nie je vám ľúto, že ste sa svojmu koníčku nevenovali naplno?
Áno, mala som svoje sny. Mať svoj butik, svoju dielňu a tvoriť krásne modely. Ale na to nebol čas ani peniaze. Navyše, počas totality, bolo podnikanie náročné aj kvôli výpalníkom. Čiže, doma sme si položili otázku, kto uživí rodinu lepšie. Vyšlo to na manžela... A keďže hrával v tom čase profesionálny hokej, často býval preč na zápasoch. Ja som zostala s deťmi v Trenčíne sama a všetko bolo na mne. Moje sny išli bokom.
Čo by ste poradili rodičom budúcich potenciálnych hokejistov? Nemáte pocit, že na dnešné deti je vyvíjaný oveľa väčší tlak ako v minulosti?
Ťažko je v ranom veku hovoriť o tom, že idem vychovávať hokejistu. Obnáša to veľa trpezlivosti, obety, lásky a je úžasné, keď sa to podarí. Dnes je to niekedy dosť o predstávach rodičov. Keď sa dieťa dostane do prípravky, už ho vidia hrať v NHL. Tá vidina, kladenie prehnaných nárokov a očakávaní nie sú dobré a deťom vôbec neprospievajú. Koľkokrát sa ma rodičia začínajúcich hokejistov pýtajú, či som v detstve na svojich synoch videla, že raz budú hrať v NHL. No keď korčuľovali ako päťroční v prípravke, tak určite nie... Keď Marián prvýkrát vycestoval do Toronta, neriešili sme doma, že raz bude hrať v NHL. Videli sme, že sa mu darí, že je šikovný a snažili sme sa ho podporovať. Naši chlapci k hokeju pristupovali zodpovedne a vzor mali aj v manželovi.
