Za ten čas stretla tisíce pacientov, no ku každému pristupovala s ochotou, pokorou a pochopením. Aj keď by si už mohla užívať voľno na dôchodku, rozhodla sa, že v nemocnici bude pomáhať aj naďalej.
Helenu si toto povolanie v podstate našlo samo. „Keď som mala šesť rokov, ležala som na krčnom oddelení so zápalom stredného ucha. Opakovalo sa to každý rok až do mojich dvanástich rokov. Keďže som sa často stretávala so sestričkami na oddelení a videla som ich prácu, povedala som svojim rodičom, že chcem byť sestrička. Pamätám sa, ako malej sa mi páčili uniformy sestričiek a neskôr práca s deťmi a ošetrovanie a pomoc pri liečení chorých ľudí,“ prezradila obetavá sestrička. „Do komárňanskej nemocnice som nastúpila 1. júla 1971, dva týždne po maturitách. Presne si pamätám, že bol štvrtok. Dostala som tri dni náhradného voľna na vybavenie pracovných záležitostí a hneď v nedeľu som nastúpila do popoludňajšej služby,“ zaspomínala na udalosti spred pol storočia Helena Greisingerová. Najviac ju zaujala práca sestier, podávanie liekov a injekcií, a tak zakotvila na ORL oddelení, kde jej za desiatky rokov prešli rukami tisícky pacientov s najrôznejšími osudmi.
Pacientov si pamätá
„Na jednej strane môžem spomenúť deti na krčnom a iných oddeleniach a na druhej strane dospelých pacientov, známych aj neznámych, s ktorými som sa stretla a s niektorými sa dodnes priatelím. Z detí sa postupom času stali rodičia. Keď sa s nimi dnes stretávam, poniektorí rozprávajú o vnúčatách. A to je pre mňa veľká radosť. Mnohých si pamätám veľmi podrobne a spomínam si dokonca aj na to, v ktorej izbe ležali, či akú mali diagnózu,“ dodala.
Najsilnejší zážitok má sestra Helena zo 70. rokov. „Mladý pacient bol po operácií mandlí a skomplikoval sa mu zdravotný stav. Musel byť prevezený do Bratislavy. Vtedy neboli helikoptéry a záchranné služby na takej úrovni ako teraz. Mali sme staré sanitky a ja ako sestra spolu s primárom sme robili v sanitke sprievod a všetko pre to, aby prežil. Musel dostávať počas transportu krv. Ja sama som celý čas držala fľašu s krvou nad hlavou pacienta. Primár ošetroval počas celej cesty pacientovi ranu. Bola to záchrana života. Pacient prežil, vyliečil sa. Po čase sa oženil a nasťahoval do bytovky, v ktorej som bývala aj ja,“ opísala jednu z najnáročnejších úloh v profesionálnej kariére. Do dôchodku sa však nechystá. „Ako dôchodkyňa sa veľmi necítim a do dnešného dňa pracujem ako zastupujúca sestra v nemocnici. Svoju prácu milujem,“ uzavrela.
