Bolo toho aj cez koronu na množstvo ľudí veľa, ako ste to prežívali vy?
- Viete, ako sa hovorí, že dokým to človek sám na vlastnej koži nezažije, tak vám to nikdy neuverí. Teraz počas pandémie koronavírusu a keď bol lockdown, vtedy vlastne väčšina ľudí zistila, čo je to na psychiku... tá nečinnosť, proste nevedieť si dať rady sám so sebou. Zavretá doma, veľakrát sama, nemôžete nikde ísť... a ja takýto život žijem už osem rokov.
Nechýba vám život na výslní?
- To vôbec nie. Ja som sa úplne stiahla z očí verejnosti. Nechcem sa s nikým stretávať. Stretávam sa s minimom ľudí. Možno mám dvoch-troch kamarátov. Vypustila som všetky kontakty. Ja sa proste bojím ľudí. Ja keď mám ísť do obchodu kúpiť nejaké potraviny alebo niečo, tak mám z toho hrôzu. A to vám normálny človek neuverí, a ešte tí, čo ma predtým poznali. Ja som sa otočila na úplne inú nôtu, proste som bola k tomu donútená. Aj kým som sa naučila hospodáriť s tým málom peňazí, čo mám, aj to mi trvalo minimálne rok.
Trápi vás stále minulosť?
- Nikdy vám to nikto neuverí. Mňa aj zlostí, že niekedy sa skutočne cítim veľmi zle, lebo však nemám ešte všetko za sebou, pretože musím chodiť na súd aj na pojednávania a tam musím byť sústredená. Tam čo poviete už nevrátite späť. Je mi niekedy veľmi ťažko.
Psychika vám podľa vašich slov dáva zabrať, ako sa s tým dokážete popasovať?
- Psychika je strašná, ku*va vec. Ja ráno vstanem ako keby som bola celú noc spútaná v nejakom železe. Nie som jednoducho oddýchnutá. A cez deň kedy by som si mohla pospať hodinku-dve, ja jednoducho neviem zavrieť oko, nezavriem. Ako keby som ani nežila, ja len prežívam.
Stále mám strach a ja ani neviem z čoho. Proste stále sa niečoho bojím a neviem to ani definovať, že čoho. Ja keby som tri dni neužila liek, tak hotovo. Amen... Možno to tak malo byť, viete... Nikomu nič zlé neprajem, ale strašne so mnou vybabrali. Veľmi zle. Nedá sa len tak zabudnúť. Celé vás to stále máta.
