Najkratší obrad
Pri pohrebných obradoch v Bratislave sa ocitol ešte ako študent konzervatória. Cestou zo školy na internát chodieval okolo Martinského cintorína a jedného dňa sa tam zastavil, aby ponúkol svoje služby organistu. Správca ho prijal, už je to 20 rokov. „Sú na mňa naviazané všetky pohrebné služby, je ich štrnásť. V Bratislave je teraz jedna centrálna, Marianum, ktorá prideľuje termíny pohrebných obradov.“ Tých je veľa druhov, pretože každá viera má presne určenú liturgiu, ktorú sa musel naučiť. „Katolícke obrady sú asi najznámejšie, tam sa hrá na organe, číta aj spieva. Na byzantských, grékokatolíckych zase znejú ich typické dvojhlasy; evanjelici spievajú tiež. Židovské sú veľmi špeciálne, nechcú ani rakvu, nebožtíka ukladajú do bedne z neohobľovaných dosák. Moslimovia ho balia do rubáša a rakvu kupujú len preto, lebo musia, z hygienických dôvodov. V rámci nich je ešte viacero komunít. Jama sa musí kopať v presne určenom čase, musí byť otočená na východ k Mekke, chodia to vymeriavať, dva dni pred obradom balzamujú. Iná komunita zosnulého nekladie do hrobu na chrbát, ale nabok, aby mal hlavu tiež smerom na východ,“ vymenúva časť svojich poznatkov a na záver zhrnie: „Počas židovských a moslimských pohrebov hudba neznie, môžem ju púšťať len pred obradom. Evanjelický obrad býva najdlhší, aj dve hodiny, katolícky hodinu a pol, moslimský maximálne päť minút.“
Marcel Kurák musí toto všetko ovládať, lebo posledná rozlúčka je len jedna a musí byť dôstojná.
Cez covid sa nezastavil
„Robím všetko, celý obrad je v mojej réžii. Príde úmrtie, hneď dajú číslo na mňa; pár dní pred obradom s pozostalými dohodnem hudbu, text, scenár, počet hostí. Pred obradom ich usádzam, celé to riadim, vediem, hrám, spievam, čítam, osvetľujem, ozvučujem, ak treba, obliekam farárov, vyvádzam sprievod k hrobu, idem prvý k jame, poďakujem,“ vymenúva svoju náplň práce. Ročne takto odprevadí na poslednej ceste 700 zosnulých, čo je okolo 60 pohrebov mesačne. „Cez covid to bolo 80 a viac, 4 obrady denne vrátane sobôt. V prvej vlne nik nevedel, ako postupovať, a bývalý riaditeľ vydal nariadenie - všetkých, či mali, alebo nemali covid, sme pochovávali nahých a zazipsovaných vo vaku!“ netají rozhorčenie a pokračuje: „Cez covid sme celú techniku nosili so sebou – synťák, stoličky, stihnúť obrad, všetko spratať, naložiť do auta a to isté na ďalšom cintoríne. Nik sa nepýtal, či stíhame. Nehovoriac o tom, že aj my sme boli v prvej línii a nedostali sme za to nič.“
K povinnostiam obradníka patrí aj manipulácia s nebožtíkom. Pohrebná služba ho síce privezie do chladničky, ale ďalej s ním pracuje jeho tím. „Vystaveného, ak treba, upravím - hlavu, vlasy, ruky, čo treba, dávam pozor, aby v rakve bolo to, čo tam pozostalí vložili, a som pri tom, keď sa zatvára.“
