Lujza Pekaríková (36), manželka Petra Pekaríka (34)
Ako ste sa s manželom zoznámili?
Študovala som na právnickej fakulte v Londýne a mala som spolužiaka Japonca, ktorý bol veľký futbalový fanúšik japonskej a nemeckej ligy. Japonsko je veľmi ľudnatá krajina, takže je pre bežného človeka takmer nemožné osobne sa stretnúť s miestnymi prvoligovými hráčmi. Preto som mu pomohla zorganizovať návštevu Slovenska, kde sa počas reprezentačného zrazu stretol s Petrom a ja som im počas stretnutia tlmočila. Potom sme sa rok nevideli, pretože som končila štúdiá, ale písali sme si každý deň. Po roku sme sa stretli a od toho dňa sme spolu dodnes.
Boli ste už aj predtým futbalová fanúšička, alebo to prišlo až keď ste sa spoznali s Petrom?
Od detstva som sa súťažne venovala spoločenským tancom, nesledovala som iné športy. Teraz sledujem každý Petrov zápas a veľmi ma to baví, organizujem mu športový jedálniček, robím mu mediálnu poradkyňu a venujem sa správe investícií.
Kde všade ste spolu žili a kde sa vám najviac páčilo?
Žili sme spolu rok v Turecku v tradičnom meste Kayseri, bolo to ako návrat v čase... Mala som možnosť vidieť tradičné rodinné usporiadanie, kde ženy zastávali miesto v domácnosti a bežne mali 7 detí, obchodu a dôležitým profesiám sa venovali takmer výlučne muži. Mladí ľudia nemohli spolu bývať bez uzavretia manželstva. Keď som prišla na štadión sledovať zápas, bola som tam jediná žena. Bola to pre mňa zaujímavá skúsenosť, ale ako žene mi tam chýbalo kultúrne a intelektuálne vyžitie, nakoľko tam nemali ani divadlo či športoviská na patričnej úrovni. Tamojšie ženy totiž trávili všetok čas v domácnosti a socializovali sa výlučne v rámci širokej rodiny. Teraz žijeme 10 rokov v liberálnom Berlíne a život mi tam vyhovuje, mám rada moderné názory a technologické novinky, máme tam veľa priateľov.
Partnerky profi športovcov sa im väčšinou prispôsobujú. Je to pre vás ťažké?
Profesionálny futbal je atraktívna profesia, rodine otvára veľa možností a umožňuje nám tiež cestovať, pre mňa osobne je to dobrá možnosť. Vyštudovala som ekonomiku a medzinárodné obchodné právo, takže sa môžem uplaniť v ktorejkoľvek krajine. Pravdou však je, že pre veľa žien je to ťažké, najmä ak neovládajú cudzí jazyk, prípadne každú sezónu striedajú pôsobiská a nemajú čas si nájsť kamarátky, vtedy to môže byť veľmi osamelý život. My sme 10 rokov v rovnakom meste a Berlín je výborné miesto na život, som tam šťastná.
Akým jedlom mu urobíte najväčšiu radosť?
Grilovanou rybou alebo krevetami so zeleninou na pare a divou ryžou.
Ako a kde ste prežili koronakrízu?
Počas kotonakrízy boli všetky futbalové súťaže prerušené, ale nemecká bundesliga odštartovala ako prvá v Európe. Na Petra sa upriamili slovenské médiá, pretože bol jediným hrajúcim futbalistom, pomáhala som mu natáčať rozhovory pre televízne športové noviny, písalo sa veľa článkov, natočili sme domáce športové rozcvičky pre fanúšikov a jednu izbu sme prerobili na fitnes.
Slovensko vás spoznalo ako tanečnicu po boku Jožka Golonku v Let´s Dance. Venujete sa tancu aj teraz? Naučili ste tancovať aj manžela?
V Berlíne sa venujem klasickému a modernému baletu, mám tam veľa kamarátok a udžiava ma to vo fyzickej forme. Nemecko je veľmi moderná krajina, ľudia sa tam všeobecne viac venujú športovým a umeleckým aktivitám po celý život. Manžel ma občas príde pozerať na tréning. Učila som ho tancovať valčík na našu svadbu, bolo to super a bol veľmi šikovný.
Pôjdete manželovi fandiť na majstrovstvá Európy?
Pocestujem do Petrohradu podporiť ho na oba zápasy a zároveň si pozriem mesto. Obaja sme už zaočkovaní, tak sa cítime bezpečne.
