O zrade, mučení a ukrižovaní Ježiša Krista. Hoci v Biblii je utrpenie Božieho Syna opísané presvedčivo, ľudia už dve tisícročia túžia mať rukolapný dôkaz, že sa to naozaj tak stalo. Práve o tom hovoria Kristove relikvie...
Najznámejšou relikviou je Turínske plátno. Ide údajne o pohrebný rubáš, do ktorého bolo zabalené Kristovo telo a v ktorom bolo uložené do hrobu. Podľa evanjelií zabalil Ježišovo telo do plátna „bohatý muž z Arimatie menom Jozef“, ktorý si ho predtým vyžiadal od Piláta.
„Jozef vzal teda telo, zavinul ho do čistého plátna, položil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly, privalil veľký kameň k otvoru a odišiel,“ píše sa v Evanjeliu podľa sv. Matúša. Na tretí deň po ukrižovaní bol Ježišov hrob prázdny - zostali v ňom iba rubáš a šatka, v ktorých bolo telo zabalené.
Záhadný obraz
Prvé správy o pohrebnom rubáši sa objavujú až 13 storočí po jeho ukrižovaní. Najprv bolo vo Francúzsku a od roku 1578 je uložené v katedrále sv. Jána Baptistu v Turíne. Hoci ho po stáročia veriaci považovali za Kristov pohrebný rubáš, „dôkazy“ prišli až v 19. storočí.
Plátno v roku 1898 dokumentoval fotograf Secondo Pia. Keď vyvolal fotografické dosky, zostal v úžase. Namiesto negatívu uvidel pozitívny obraz - pozerala naňho Kristova tvár. Senzácia bola na svete, ale na podrobnejšie výskumy plátna musela veda ešte dozrieť.
V roku 1988 vedci vydali stanovisko, ktoré mnohých roztrpčilo. Podľa uhlíkovej metódy určili, že plátno pochádza z rokov 1260 - 1390. Až ďalšie výskumy ukázali, že uhlíková metóda nemusí byť presná, lebo plátno bolo viackrát vystavené vplyvom požiarov, čo mohlo posunúť jeho datovanie. Medzi dôkazmi v prospech pravosti plátna sa uvádza, že je tkané stehom, ktorý bol známy v oblasti Mŕtveho mora.
Krvavé škvrny zodpovedajú ranám, aké podľa evanjelií utŕžil Kristus. Najväčšou záhadou je obraz jeho tváre a tela - ten nemá na svedomí krv ani farba. Podľa jedného výkladu ide o akúsi „fotografiu“, ktorá vznikla na plátne, keď do zomrelého Krista na tretí deň opäť vstúpil Duch Svätý a on vstal z mŕtvych. „Cirkev nikdy nevydala záväzné stanovisko, či ide skutočne o Ježišov pohrebný rubáš,“ zdôrazňuje Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska.
Špinavá handra?
Oveľa menej známa ako Turínske plátno je údajná Kristova pohrebná šatka. Uchovaná je v španielskom meste Oviedo a 40 odborníkov kus látky skúmalo dlhých 12 rokov. Analyzovali ho rovnakými metódami, aké sa používajú v kriminalistike.
„Prišiel som do Ovieda, aby som si pozrel starú, znečistenú, pokrčenú handru. Veľkú nechutnú šatku. Bol som presvedčený, že tam nebola žiadna krv,“ hovorí profesor José Delfin Villalain Blanco z Lekárskej fakulty vo Valencii. Spolu s kolegami poskytol svedectvo v dokumente, ktorý sa chystá do predaja aj na slovenskom trhu.
Krutá smrť
Ako výskum šatky napredoval, postupne sa odhaľovalo jej tajomstvo. Prítomnosť krvi sa potvrdila hneď na začiatku - podľa výkladov mal Kristus šatkou prikrytú tvár, keď ho sňali z kríža. Niekto zo svedkov ukrižovania tak chcel uchrániť jeho dôstojnosť. „Kristovo telo na kríži bolo celé doráňané a krvavé. Jeho spodobenia na obrazoch sú zidealizované a teatrálne, realita je iná. Rímski legionári spáchali krutú beštialitu,“ opisuje umučenie profesor Villalain.
Na základe svedectva evanjelií a stôp po ranách odhaduje, že Kristus bol na kríži asi tri hodiny, kým nastala smrť. Potom tam visel bez života asi trištvrte hodiny a po tom, ako ho sňali z kríža, telo ležalo na zemi asi ďalšiu trištvrtehodinu. Potom ho uložili do hrobu, pričom šatka stále zahaľovala Kristovu tvár. Až cez ňu napokon prehodili pohrebný rubáš.
Vedci, samozrejme, hľadali, v čom by mohla byť šatka podobná s Turínskym plátnom. Záver je, že šatka aj plátno museli zakrývať to isté telo. Výskum potvrdil, že obe relikvie sa dopĺňajú či zhodujú v mnohých bodoch. „Muž, ktorý bol zakrytý Turínskym plátnom, trpel tak, ako je opísané v evanjeliách. Šatka aj plátno zakrývali ukrižovaného muža, ktorý mal nasadenú tŕňovú korunu,“ tvrdí historik Mark Guscin.
Oživia Krista?
V súvislosti s relikviami mnohým napadla myšlienka: Keď sa na nich dochovala krv, dal by sa Kristus naklonovať?
„Moja odpoveď znie: Nie. Ak pripustíme, že Turínske plátno a oviedská šatka obsahujú Kristovu krv, mala by existovať možnosť klonovať Ježiša Krista. Prečo to teda nemôžeme urobiť? Lebo krv obsahuje bunky červených krviniek a tie nemajú jadro. Ak nemáme jadro, ktoré je nositeľom chromozómov, nemôžeme klonovať,“ vysvetľuje hematológ Antonio Lopez Borrasca.
Na šatke sa však mohli zachovať biele krvinky s jadrom. „Je to možné, ale treba mať na zreteli čas, ktorý odvtedy uplynul. Jadrá buniek rýchlo odumierajú. Kristus zomrel na zadusenie, všetky jeho bunky teda odumreli na nedostatok kyslíka. A odumreté bunky sa nedajú použiť na klonovanie. Klonovanie Krista sa teda nedá uskutočniť.“
Ďalšie relikvie
Cirkev po stáročia uchováva relikvie, ktoré majú zaručene pochádzať z ukrižovania Ježiša Krista.
Longinova kopija
Práve ňou mal rímsky stotník pichnúť do boku Krista. Longinus si za svoj čin dokonca vyslúžil zaradenie medzi svätcov. Smrť ukrižovaných sa totiž urýchľovala tak, že sa im zlomili nohy, on však zabodol do boku muža na kríži kopiju a mohlo sa tak naplniť starozákonné proroctvo o Mesiášovi: „Chráni mu všetky kosti, ani jediná sa mu nezlomí.“ Zaručene „pravých“ kopijí je viacero - jedna je vo Vatikáne, ďalšia v Arménsku, iná vo Viedni na zámku Hoffburg.
Kríž aj klince
Matka cisára Konštantína, ktorý v roku 313 daroval svojim kresťanom slobodu, sa vybrala osobne do Palestíny, aby odtiaľ priviezla Kristove relikvie. Údajne ich našla priamo na kopci Golgota, kde Krista ukrižovali. V Ríme tak dnes uchovávajú svätý kríž, klince, ktorými bol Ježiš pribitý, zvyšky jeho tŕňovej koruny, stĺp, pri ktorom bol bičovaný, zeminu z posvätných miest i pozostatok z tabuľky s nápisom INRI.
Veronikina šatka
Medzi ďalšie kresťanské záhady patrí tzv. Veronikina šatka. Keď Kristus niesol svoj kríž na Golgotu, podišla k nemu žena Veronika a skrvavenú tvár mu utrela šatkou. Šatka s podobizňou Krista je uchovaná v kapucínskom kláštore v talianskom mestečku Monapello. Odborníci si zatiaľ lámu hlavu, ako sa verný obraz mohol dostať na jemný morský hodváb, lebo namaľovaný nie je.
Kúsok Veronikinej šatky sa podľa tradície nachádza aj na Slovensku - v relikviári v bývalom benediktínskom kláštore v Hronskom Beňadiku. Staršie zdroje však uvádzajú, že by malo ísť o kvapky krvi, ktorá vytekala z Kristových rán.
