Presne tak vnímajú Slováci prvého nekomunistického a posledného československého prezidenta Václava Havla († 75).
Za totality poznala na Slovensku Václava Havla († 75) a jeho tvorbu iba malá časť ľudí. Zmenilo sa to až po 17. novembri 1989, keď štátna cenzúra z neho prestala robiť nepriateľa spoločnosti. V tom istom čase sa po jeho boku začal objavovať aj Alexander Dubček († 70). Aj napriek tomu si nezískal na svoju stranu všetkých Slovákov. Časť z jeho odporcov sa nerozpakovala na neho zaútočiť.
Vyvrcholilo to 14. marca 1991. Ako prezident ČSFR v ten deň navštívil Bratislavu. Na Námestí SNP sa priblížil ku skupinke radikálov, ktorí oslavovali 52. výročie vzniku vojnového Slovenského štátu. Tí na neho agresívne zaútočili a ochranka mala čo robiť, aby ho v bezpečí odviedla do pristavenej limuzíny. Druhý incident sa odohral 28. októbra toho istého roku. Vtedy sa Havel v Bratislave zúčastnil na mítingu pri príležitosti vzniku Československa. V tom čase už na našom území silneli separatistické vášne a radikálna skupina prívržencov samostatnosti Havla na tribúne zahádzala vajíčkami. Štátnik po čase situáciu zľahčoval, keď tvrdil, že vajíčka sú predsa lepšie ako kamene.
Väčšina Havlových odporcov pochádzala z voličskej základne HZDS a SNS. Vyčítali mu utlmenie zbrojárskej výroby na Slovensku. Časť spoločnosti však veľmi citlivo reagovala aj na jeho amnestiu, ktorú udelil po nástupe do funkcie v roku 1990.
