Odolné voči zemetraseniu, bezbranné pred cunami
Cunami zatiaľ cestovala rýchlosťou 800 kilometrov za hodinu do celého Pacifiku. Keď dorazila k 6 600 kilometrov vzdialeným Havajským ostrovom, bola vysoká okolo 3,5 metra. Pri Aleutských ostrovoch na Aljaške mala výšku 1,5 metra. O niekoľko hodín dorazila cunami s výškou 2,7 metra k pobrežiu Kalifornie a Oregonu. Osemnásť hodín po zemetrasení prešla už vyše 13 000 kilometrov a zasiahla Antarktídu, kde strhla časť ľadovcového pobrežia.
Niekoľko hodín po ničivom zemetrasení oznámilo vedenie fukušimskej jadrovej elektrárne Daiichi vláde, že zariadenie zasiahla pätnásťmetrová vlna cunami a že došlo k vážnej nehode. Táto dvadsiata najväčšia elektráreň sveta bola pod správou Tokyo Electric Power Company (TEPCO). V zariadení sa nachádzalo šesť samostatných varných reaktorov, pričom došlo k vážnemu poškodeniu troch z nich.
Aj keď bola jadrová elektráreň postavená tak, aby odolala silným zemetraseniam, zaliatiu vodou sa zabrániť nepodarilo. Ako sa neskôr vyšetrovaním zistilo, išlo nielen o fatálnu nepripravenosť zamestnancov na podobnú situáciu. Vedenie tiež v priebehu rokov ignorovalo nariadenia úradov a využívalo nedostatky v legislatíve.
Po výpadku elektriny prešla elektráreň na záložné dieselové systémy, tie však po zaplavení prestali fungovať, pretože projektanti počítali s prílivovou vlnou vo výške 3,1 metra. Keďže jadrá reaktorov neboli dostatočne chladené, došlo k explózii a v nasledujúcich dňoch aj k ich roztaveniu a poškodeniu bazéna vyhoretého paliva. Zaplavené prístupové cesty k elektrárni sťažovali záchranné práce.
Mesto bez života
Pri výbuchu unikli rádioaktívne látky do ovzdušia, čím bolo zamorené okolie elektrárne, hlavne pôda. Stopy výbuchu zachytili dokonca aj pracoviská v Európe. Podľa odhadov však zaznamenané hladiny jódu boli tisíc- až desaťtisíckrát nižšie než tie po nehode v Černobyle v roku 1986. Už v deň nehody nariadila vláda evakuáciu obyvateľov v bezprostrednom okolí elektrárne, v priebehu niekoľkých hodín museli opustiť svoje domovy ľudia až do vzdialenosti 30 kilometrov.
Najväčším zdrojom znečistenia však neboli látky unikajúce do ovzdušia, problém bol v podzemí. Keďže bolo reaktory potrebné čo najrýchlejšie ochladiť, pumpovala sa do nich morská voda. Tá odtekala do podzemia a dostala sa do mora i pôdy v okolí. Rádioaktívna voda sa síce dodnes zbiera a uchováva v zásobníkoch, už na budúci rok však budú kapacity týchto zásobníkov naplnené.
Časť evakuovaných ľudí sa už do svojich zemetrasením a cunami zničených obydlí nevrátila. Niektorí sa vrátili do svojich čiastočne zničených obydlí, napriek tomu ešte aj dva roky po katastrofe žili tisícky rodín v provizórnych príbytkoch a do okolia elektrárne je návrat stále zakázaný. Japonská vláda navyše rozhodla, že prestane jadrovú energiu používať. Ceny elektriny v krajine stúpli natoľko, že niektorí jej obyvatelia si ju nemôžu dovoliť. V chladných mesiacoch si to vyžiadalo už stovky mŕtvych.
Mimo evakuovaných oblastí sa našla rádioaktivita vo vode, pôde, ale aj zelenine či dokonca v materskom mlieku. Fukušimská elektráreň bude zlikvidovaná v nasledujúcich 30 - 40 rokoch, do jej okolia však už nie je možné vrátiť sa. Žiaľ, opakovanie mimoriadne silného zemetrasenia v oblasti nie je vylúčené, preto sa môže obdobná katastrofa s tisíckami obetí opakovať znova.
Najsilnejšie zaznamenané zemetrasenia
- Valdivia, Chile, 22. 5. 1960 (9,5 Mw)
- Záliv princa Williama, Aljaška, 28. 3. 1964 (9,2 Mw)
- Sumatra, Indonézia, 26. 12. 2004 (9,1 Mw)
- Sendai, Japonsko, 11. 3. 2011 (9,0 Mw)
- Kamčatka, Rusko, 4. 11. 1952 (9,0 Mw)
