Len za tento rok rozviezla takmer 1 700 vriec oblečenia a hračiek, pričom najazdila skoro 15-tisíc kilometrov. Pomoc druhým je pre ňu poslaním a zapojila do nej celú svoju rodinu. Volajú ju Anjel Vianoc.
Magdaléna začala pomáhať ľuďom v núdzi pred desiatimi rokmi, keď sa s rodinou presťahovala do Zbrojníkov. Spomína si, ako za ňou na jednej dedinskej akcii prišla vteda 6-ročná dcéra, po ktorej slovách zostala ako obarená. „Ostatné deti jej povedali, že s jedným chlapčekom sa nemá hrať, lebo je zo škaredého domu. Mala som vtedy slzy v očiach,“ opisuje smutnú skúsenosť Magdaléna. To ju naštartovalo a okamžite ponúkla rodine chlapca pomocnú ruku.
„Postupne potrebovala pomoc ďalšia a ďalšia rodina a dnes to už nemá konca-kraja,“ vysvetľuje tichým hlasom Magdaléna, ktorej domácnosť sa postupne zmenila na prechodné skladisko. Prakticky po celý rok sú miestnosti plné vriec s oblečením, hračkami či potravinami. „Vyrieši sa jedna vec a namiesto nej sa zrazu objaví 10 ďalších, je to ako nikdy nekončiaci kruh,“ opisuje svoje skúsenosti energická žena.
Svojím entuziazmom nakazila celú svoju rodinu i ľudí okolo seba. „Triedime, nosíme, zháňame všetci. Manžel, deti, každý, kto sa tu len na chvíľu objaví, je toho nekonečné množstvo. A všetci si už zvykli,“ so smiechom ukazuje matka troch detí na obrovské množstvo oblečenia, hračiek a potravín.
Deti ako škriatkovia
Hoci by sa na prvý pohľad mohlo zdať, že nejde o príliš pracnú záležitosť, opak je pravdou. „Všetko sa musí pretriediť, ináč to nemá zmysel, musím vedieť presne, kto čo potrebuje, nedá sa to len tak nahádzať,“ prezrádza Magdaléna. Jej deti so zanietením preberajú veci ako malí škriatkovia a naozaj to tu vyzerá ako v domčeku u Deda Mráza.
„Som to tak zhruba počítala a za 11 mesiacov tohto roka cezo mňa prešlo 1 560 vriec oblečenia, 121 vriec s hračkami, prešla som kvôli pomoci 14 600 kilometrov, trávila tým asi 730 hodín. Pomohla som 208 rodinám a 832 ľuďom. To je moja tohtoročná bilancia a je tu mesiac, keď je toho najviac,“ počíta už vážnejšie Magdaléna.
Smutnejšie Vianoce
Pomáha rada, aj keď momentálne je to trochu smutnejšie. Kvôli situácii do mnohých azylových domov a detských domovov nemôže ísť. Veľmi jej chýba pohľad na rozžiarení detské očká, keď si rozbalia darček, či srdečné stisnutie rúk vďačnej mamy či otca.
„Nie je to len o tom podať niečo a ísť. Všetci sú ako moja rodina, chcem vedieť, ako žijú, čo majú nového, vyobjímať a vybozkávať detičky,“ povzdychne si. A kto by si myslel, že nemá na nič iné čas, veľmi sa mýli. Pravidelne daruje krv a celá rodina chodí aj otužovať. O jej všestrannosti svedčí aj to, že popri výchove troch detí je opatrovateľkou, dobrovoľnou hasičkou a dokonca získala tretie miesto v súťaži traktoristov.
