Keď bolo jasné, že veci sa dali do pohybu, zmobilizovali sa umelci a zvolali stretnutie. Rudo Sikora chystal práve výstavu a mal kľúče od Umeleckej besedy. Stretli sme sa najprv u Mira Cipára, bolo nás tam jedenásť, najmä výtvarníkov. Spísala sa výzva na podporu Pražskej výzvy. Vtedy neboli mobily, išli sme potom domov a všetci sme telefonovali známym a kamarátom a tí zas ďalším s odkazom, že sa stretneme o piatej v Umeleckej besede.
Nehovorili sme do telefónu, že prečo sa stretneme, len že je to dôležité v rámci toho, čo sa deje. V Umeleckej besede sme už mali prichystaný text a hárky. Na to, že to bolo zvolané spontánne, prišlo dosť veľa ľudí, počítam, že asi tristo. My, výtvarníci, sme ani nemali ambíciu byť v politike, chceli sme len podporiť. Prečítali sme tam výzvu, no niektorí sa ju báli podpísať. Nikto totiž netušil, čo bude,“ vraví.
Vyhadzov od Budaja
Umelci sa v novembri 1989 stali jednou z významných skupín, ktoré ovplyvnili revolučné zmeny. Okrem výtvarníkov bola silná aj ochranárska iniciatíva Bratisalva/nahlas. „Začalo sa chodiť po divadlách. Po študentských internátoch sme rozdávali papiere s výzvou. Deň pred demonštráciou na Hviezdoslavovom námestí zorganizovali študenti manifestáciu s požiadavkami, čo vyústilo do toho, že sa vytvoril koordinačný výbor, názov VPN,“ rozpráva výtvarník. V tom čase učil ako externista na scénografii na VŠMU maľbu a kresbu. „Nemohol som byť zamestnaný, lebo som nebol v strane. Mimochodom, logo VPN navrhol môj žiak Slavomír Fondrk,“ podotkne.
Kým sa v priestoroch VŠMU pripravovala dramaturgia ďalších novembrových vystúpení, vonku boli komunisti v strehu. „Boľševici nevedeli iné, len ako to zdržovať alebo to zrušiť. Mal som na starosti nevpustiť do miestnosti, kde sa rokovalo, nikoho podozrivého. Takže som si urobil určitý „filter“ a nie každého som púšťal. Mal som nos na eštebákov. Lenže asi som tam videl až príliš veľa eštebákov. Jano Budaj mi povedal, že som to prehnal a vyhodil ma. Hoci dnes vraví, že to tak nebolo,“ usmeje sa, no potom s vážnosťou dodá:
„Už sme si to vydiskutovali, Jano je najlepší minister životného prostredia, akého sme si mohli vymyslieť!“ Peter Horváth po revolúcii ďalej učil na VŠMU, neskôr sa prihlásil na miesto šéfa katedry na Pedagogickej fakulte v Nitre. Konkurz vyhral. „Vo svojej naivite som si myslel, že sa dá niečo zmeniť. Nič sa nedalo,“ konštatuje.
Na ulici
Keď sa spýtame, či je spokojný s tým, čo si ľudia v novembri 1989 vyštrngali, zvážnie. „Svet sa zmenil, za tých tridsať rokov je úplne inde. Dospeli sme do situácie, že každý môže mať názor, najlepšie na sociálnej sieti. Žijeme dobu, keď falošné správy sú rovnocenné správy. Ale môj život je skvelý!“ vyhlási a potom vysvetlí, ako sa dostal na ulicu.
„Vyčerpaný z tých všetkých šialenstiev okolo seba som si pred dvanástimi rokmi povedal, že dosť a išiel som maľovať na ulicu. Na začiatku si všetci mysleli, že som sa zbláznil. Vôbec nepochopili, prečo som to urobil. Šiel som tam cielene s tým, že idem robiť tzv. najnižšie umenie – uličné. Maľoval som na bratislavskom Hlavnom námestí, za priestor som si platil na magistráte a odvádzal dane,“ opisuje svoj nový život.
Žil z toho, čo nakreslil. Kreslil portréty a mesto. Na začiatku to bolo ťažké, kým sám seba presvedčil a mentálne spracoval, že predáva originály za takú smiešnu sumu. „Turisti si kupovali moje obrazy, 80 percent tvorili Američania, takže som sa zdokonaľoval v angličtine. Teraz počas korony nemôžem byť v meste, som totiž riziková skupina 65 plus,“ zasmeje sa a prezradí niečo zo svojich plánov:
„Rád by som dostal na ulicu sprejované alebo šablonované umenie. Pripravujem 24 obrazov veľkosti 100 krát 100, ktoré by boli umiestnené v priestore bratislavských ulíc. Mám to koncepčne vymyslené. Rozhodne sa nenudím,“ dodáva spokojne.
