Sú teda rodičia a brat vaši najväčší fanúšikovia?
Určite áno, rodina mi veľmi fandí, držia mi palce a podporujú ma naozaj vo všetkom.
Vaša športová kariéra nabrala na obrátkach, ale vzápätí vás zastavila mononukleóza. Ako ste prežívali toto obdobie?
V novembri 2018, keď som sa začínala pripravovať na ďalšiu sezónu, mi diagnostikovali mononukleózu. Celý priebeh choroby bol u mňa ľahký, možno dva dni ma pobolievalo hrdlo. Dva týždne som teda mala zákaz trénovať a keď som znovu začala, bolo to ako na hojdačke, raz dobre, raz zle. V januári na sústredení na Kanárskych ostrovoch som tréningy ešte zvládala. Po ňom som mala únavovú zlomeninu priehlavku, pretože moje telo bolo po chorobe oslabené a to ma zastavilo na mesiac. Myslela som si, že stihnem dotrénovať na sezónu a tak sme išli v apríli na ďalšie sústredenie na Makarskú riviéru, kde sme mali intenzívnejšie tréningy. Môj organizmus akoby vybuchol a nevládala som. Tam sme si s trénerom uvedomili, že nie sme na dobrej ceste a treba to zastaviť, tak som oddychovala a začínala pomaly postupne znovu.
Bolo náročné vrátiť sa späť? Čo bola pre vás najväčšia motivácia?
Mali sme cieľ zabojovať o medailu na ME juniorov, ale sezóna už bola rozbehnutá. Videla som, ako všetci bežia rýchle časy a ja som sa na tréningu trápila. Bolo pre mňa náročné zvládať to najmä zo psychickej stránky. Vedela som ale, že ma atletika veľmi baví, a že keď si to odtrpím, prídu aj dobré roky. Uvedomovala som si, že v živote športovcov sa to proste deje, že si každý prejde nejakým zranením alebo chorobou. Treba len vydržať a veriť, že bude dobre.
Toto leto ste v priebehu mesiaca prekonali dva rekordy...
V Budapešti som zabehla za 56,19 s. Na jednej strane som bola veľmi šťastná, že som urobila slovenský rekord, ale na druhej sme s trénerom mali pocit, že tam boli chybičky, a že to môže byť ešte lepšie. Vedeli sme, že mám na viac. O pár týždňov v Trnave som mala už väčšiu formu, vyšlo to a dala som presne o sekundu menej.
Ako vyzerá váš bežný tréningový deň?
Ráno sa zobudím, mám tréning, potom idem do školy, momentálne máme dištančné vyučovanie a poobede trénujem znovu.
Trénujete aj teraz, keď sú všetky športoviská zatvorené?
Doma som si ešte v prvej vlne koronakrízy urobila posilňovňu, mám tam aj bežecký pás. Keď je pekné počasie behám vonku v prírode. Našťastie jesenná a zimná časť prípravy je taká voľnejšia, tréningy nie sú také náročné a intenzívne, tak by sa to malo dať zvládnuť.
Na akej škole študujete?
Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, odbor učiteľstvo telesnej výchovy a ruského jazyka.
Takže keď skončíte so športom, bude z vás učiteľka?
Asi nie. (smiech) Chcela by som pokračovať v športe ako trénerka a tak sa atletike venovať naďalej.
Máte čas vôbec na nejaký osobný život?
Niekedy sa nájde, nie je to každý deň, ale viem si to zariadiť tak, aby som aspoň trochu voľného času mala. Vtedy idem najradšej na kávu s kamarátkami, tam viem úplne vypnúť, alebo čítam knihy a trávim čas s rodinou. Mám dve malé netere, s nimi sa zas rada hrám. Baví ma ešte turistika v Tatrách, ale tú môžem robiť vždy až po sezóne. No a doma mám psíka Benyho, to je taký maznák, rovnako ako mačka Bessy, stále by sa len hladkali.
Nitra je študentské mesto, veľa barov a diskoték. Keď sa ešte dalo a neboli žiadne obmedzenia, chodili ste sa aj vy večer baviť?
Toto nepatrí do môjho života, nechýba mi to a v Nitre som teda na diskotéke ešte nebola.
Snívate o tom, že raz pôjdete na olympiádu?
Je to môj veľký sen. Bude budúci rok. Už by som aj mala miestenku, pretože môj čas je lepší ako limit. Keďže je teraz ale pandémia, tak svetová atletika zamrazila plnenie limitov. Takže aj ten, kto splnil, nemá miestenku. Budúci rok musím na tom teda popracovať, aby som sa tam dostala.
Oblečenie: www.vipfashion.sk
Za poskytnutie priestorov ďakujeme GYM CLUB, Nitra Chrenová
