Boli ste v umelom spánku, alebo ste časom vnímali aspoň niečo?
Nevnímal som nič, ale vraj som rozprával strašné nezmysly. Keď som sa prebral, všetci sa smiali na tom, ako som rozprával, že som v Luxembursku, sú tam dve zelené ženy a ja mám s nimi robiť rozhovor, pretože chystáme zábavný program. Naliehal som na lekárov, že ma musia pustiť, lebo mám prácu a nemôžem ležať v nemocnici. Ale vôbec si na to nespomínam.
Kedy ste sa dostali späť do reality?
Prvý raz som sa prebral až na psychiatrii. Na začiatku som nechápal, čo tam robím, čo sa stalo. Lekárka mi vysvetlila, čo sa so mnou dovtedy dialo a prečo ma preložili na psychiatrické oddelenie. Keďže som mal na niekoľko minút „zastavený“ mozog, potrebovali ma vyšetriť, či to nezanechalo nejaké následky.
Čo nasledovalo po tom, ako vás hospitalizovali na psychiatrii?
Rád by som upozornil, že psychiatria nie je žiadna „cvokáreň“, boli tam profesori, inžinieri, umelci, ľudia po úraze hlavy... Faktom ale je, že 80 % tam bolo alkoholikov a narkomanov. Hovoril som im zombie, lebo chodili po chodbách ako bytosti z iného sveta. Na psychiatrii mi urobili magnetickú rezonanciu hlavy, všetko je, chválapánubohu, v poriadku. Najväčším problémom po precitnutí bolo, že mi vôbec nefungovali nohy. Bol som slabý, no ja som bojovník a len tak niečo nevzdám.
Ako ste „zabojovali“?
Na oddelení bola asi 50 m dlhá chodba s regálmi, v ktorých bolo zopár kníh. Nič viac, žiadne hry, človek mohol len chodiť tam a späť. Objavil som tam invalidný vozík a dal som si ho doviezť do izby. Zvalil som sa naň cez operadlo, tlačil som ho pred sebou po chodbe a namiesto krokov som doslova len šúchal nohami. Potom ma musel niekto otočiť, lebo na to som nemal silu, a išiel som späť. Večer som ešte poctivo cvičil na nohy – napínať kolená, šľachy... To som robil dva dni.
Zlepšovalo sa to?
Na tretí deň som už nebol zvalený na vozíku, už som bol oň len opretý. Dokonca som sa na konci chodby sám otočil. O pár dní som vozík tlačil ako mamička kočík, hoci som ešte stále chodil veľmi opatrne. Potom som našiel v kúte stáť trojnožku – chodúľ. Vozík som odložil a začal som chodiť s chodúľom. Po 5 - 6 dňoch som ho dal preč a začal som chodiť po svojich. Presnejšie, presúval som sa z miesta na miesto, ako sa dalo. Ale lekári hovorili, že som zázrak! Počas hospitalizácie som začal písať knihu o osudoch ľudí, ktorí sa ocitli na psychiatrii. O tom, ako človek môže z ničoho nič padnúť na totálne dno.
