Ako išli roky s Trenčianskym hradom
Trenčiansky hrad patrí popri Spišskom hrade a Devínskom hrade medzi najrozsiahlejšie európske hrady. Prvou preukázateľnou stavbou na návrší bola veľkomoravská rotunda z 9. storočia a neskôr kamenná obytná veža. Vtedy hrad slúžil na ochranu pohraničia Uhorského kráľovstva. Koncom 13. storočia sa dostal do majetku palatína Matúša Čáka, „pána Váhu a Tatier“.
Ten sa stavebne zasadil o úpravu blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža je dodnes nazývaná Matúšova. Po jeho smrti patril hrad až do konca 15. storočia uhorskému panovníkovi. Horný hrad rozšíril kráľ Ľudovít z Anjou o nový palác a o opevnenie.
Žigmund Luxemburský zase daroval hrad svojej manželke Barbore, pre ktorú dal dokonca vybudovať nový palác a kaplnku. Koncom 15. storočia získal hrad spolu s mestom Štefan Zápoľský a začal s rozsiahlymi prestavbami. Hradné budovy však boli začiatkom 16. storočia cieľom tureckej expanzie. V tom čase sa mení aj silueta. V roku 1790 sa v meste rozšíril požiar, ktorý zachvátil aj hrad.
Povesť o trenčianskych zaľúbencoch
K hradnej studni sa viaže povesť o láske tureckého šľachtica Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni trenčianskeho hradného pána Štefana Zápoľského. Aby Fatimu vyslobodil, prisľúbil Omar, že vykope na Trenčianskom hrade v tvrdej skale studňu. Tri roky kopal so svojimi druhmi, až skala skutočne vydala vodu, z kopáčov však prežili iba nemnohí. Prvú čašu vody Omar podal Zápoľskému so slovami:
„Vodu máš, Zápoľský, ale srdce nemáš.“ Keď Omar odvážal oslobodenú Fatimu na koni z hradu, zachytil sa jej závoj na šípovom kríku. Na tom mieste dodnes stojí najstarší hostinec v Trenčíne, nazývaný Fatima, alebo v skorších časoch i Závoj. V skutočnosti studňu viac ako 40 rokov kopali vojaci a poddaní. Dokončili ju v roku 1570, siaha do hĺbky viac ako 80 metrov. Nie je v nej prameň, ale iba stečená dažďová voda, no návštevníkov Trenčianskeho hradu láka aj dnes.
