Osobitná správa naznačila, že v rokoch 2015 až 2020 dosiahla EÚ len obmedzený pokrok v uzatváraní readmisných dohôd s tretími krajinami a prijaté opatrenia neboli dostatočne zjednodušené na to, aby zaistili, že krajiny mimo EÚ si budú plniť svoje záväzky v oblasti readmisie.
Každý rok od roku 2008 dostalo príkaz opustiť EÚ približne pol milióna osôb, ktoré nie sú občanmi EÚ, pretože do Únie vstúpili alebo v nej zostali bez povolenia. Avšak do svojej vlastnej krajiny sa v skutočnosti vráti menej ako jedna z piatich osôb.
Jedným z dôvodov nízkeho počtu navrátených migrantov je zložitá spolupráca s krajinami ich pôvodu. EÚ už uzavrela 18 readmisných dohôd a otvorila rokovania so šiestimi ďalšími krajinami.
Hoci EÚ viedla dialóg a rokovania s krajinami, odkiaľ pochádza väčšina nelegálnych migrantov, ktorí sa tam nevrátili, audítori poznamenali, že výsledky za roky 2015 až 2020 boli pomerne obmedzené. Rokovania o readmisných dohodách totiž často ohrozujú sporné body, ako je povinné zahrnutie doložky o štátnych príslušníkoch tretích krajín, proti ktorej sa často stavajú krajiny mimo EÚ.
Ďalším nedostatkom, na ktorý EDA poukázala v správe, je nedostatočná synergia v rámci samotnej EÚ. Únia nie vždy vystupuje jednotne voči tretím krajinám a Európska komisia nie vždy zapojila kľúčové členské štáty, aby tým uľahčila proces rokovaní. Niektoré krajiny mimo EÚ preto nevidia pridanú hodnotu uzatvorenia readmisnej dohody a uprednostňujú dvojstrannú spoluprácu - najmä ak majú prospech z veľkorysých dvojstranných dohôd s niektorými štátmi EÚ.
Audítori nezistili dostatočný pokrok, ani pokiaľ ide o motivovanie krajín mimo EÚ, aby si plnili svoje záväzky v oblasti readmisie.
Spomedzi mnohých nástrojov, ktoré má EÚ k dispozícii, audítori identifikovali hmatateľné výsledky len v prípade jedného: vízovej politiky EÚ, ktorej revidované ustanovenia môžu pomôcť motivovať krajiny mimo EÚ k spolupráci v oblasti readmisie.
