Obľúbená prevádzka však po 15 rokoch definitívne skončila a mnohým priaznivcom aktívneho oddychu sa to nepáči. Nový Čas zisťoval dôvod zrušenia a či prevádzkar Včelína Pavol Kováč plánuje novú etapu na novom mieste. Pre niekoho oddych, pre iného miesto životného stretnutia. Takto nejako by sa dala charakterizovať takmer rozprávková chalúpka uprostred lesa, ktorú milovali obyvatelia Rače, ale aj ľudia z okolitých mestských častí.
Včelín na Bielom Kríži prežil aj požiar a neskôr sa presťahoval do chaty Klinec. Životom pulzoval celých 15 rokov až do okamihu, keď bol nútený uzavrieť bránu. „Dôvod je taký, že k tej chate došli ľudia, ktorí majú list vlastníctva a sú jej majiteľmi,“ prezradil prevádzkar Pavol Kováč, ktorého všetci volajú Šusťo. Či jeho nástupcovia chcú pokračovať ďalej v tom, do čoho roky vkladal dušu, netuší. Ale z celej situácie je mu smutno. „Nechal som na Včelíne kus života a srdca a verím, že nejaká stopa tam po mne zostala,“ napísal pred pár dňami na sociálnej sieti Pavol alias Šusťo.
Legendárny bufet, ktorý v roku 2013 po obrovskom požiari doslova vstal z popola, lákal ľudí nielen počas výletov, ale aj v bežné dni. Podľa prevádzkara si ľudia miesto obľúbili aj vďaka dobrej atmosfére a zábave, ktorá tu nikdy nechýbala. „Bolo to miesto stretnutí. Vedelo sa tam posedieť až do neskorého večera. Ľudí sme nikdy nevyháňali preč, práve naopak. Snažili sme sa im vyhovieť, aby si splnili chuťové požiadavky,“ vyznal sa zo svojho vzťahu k bufetu Pavol s tým, že na pomerne skromnú ponuku v bufete si ľudia veľmi nepotrpeli.
„My sme zásadným spôsobom neriešili kuchyňu. Celá ponuka bola postavená na výdatných polievkach a pagáčoch, ktoré ľuďom chutili, dodali im energiu a boli kvalitné,“ povedal Pavol. Zasýtili ich aj na niekoľko hodín. „Boli husté, sýte a bez zbytočných prísad,“ doplňa.
Do Včelína zvykli chodievať v skorých ranných hodinách najmä bežci a cyklisti, ktorých čakal bufetár Gabo. „Vždy vravievali, že je super si ráno takto odbehnúť, keď zvyšok rodiny ešte spí,“ priznal Pavol s úsmevom. Smútok nad stratou prírodného bufetu nedokázali skryť ani ľudia, ktorí boli jeho pravidelnými návštevníkmi. „Je veľmi smutno a ‚plačlivo‘, že páni takto skončili. Mám len krásne spomienky,“ netajila Ľubica, ktorá sa na Včelíne stretla po rokoch so svojou pani učiteľkou. Hoci Včelín na Bielom Kríži je už minulosťou, šance, že otvorí svoje brány na inom mieste, nie sú také mizivé. „Mám rodinu a zaberá to dosť času, teraz si chcem trošku oddýchnuť. Nevylučujem však, že aj vďaka pomocnej ruke od ľudí by sme mohli opäť pokračovať,“ sľubuje prevádzkar ikonického Včelína ktorý zároveň ďakuje každému, kto sa do pomoci pre obľúbený bufet angažoval.
