Postupne tu vznikali továrne, v ktorých našlo prácu vyše päťtisíc ľudí. Málokto však tuší, že iba vďaka tejto fabrike môžeme dnes obdivovať nádherné ľudové kroje, ktoré sú vyšívané niťami vyrobenými práve v Cvernovke.
Nite boli totiž v tom čase drahé a vymoženosť mať krásne výšivky mali iba mešťania. Chudobnejší obyvatelia vyšívali svoje kroje bielou niťou, ktorú nebolo skoro vôbec vidieť. „Prípadne si vedeli zafarbiť načerveno a načierno prírodnými farbivami,“ vysvetlila etnologička Katarína Nádaská s tým, že práve vďaka Cvernovke sa aj nite iných farieb stali dostupné pre všetkých.
„Preto dnes máme možnosť obdivovať krásu ľudových krojov,“ dodala. Továreň na nite a niťové produkty začali stavať v 1. polovici 19. storočia a najväčší rozmach zaznamenala v 2. polovici 19. storočia. Bratislavčania poznajú Cvernovku aj pod názvom Ružový hrad. „Je to totiž masívna stavba, má ružovú farbu a 4 vežičky,“ prezradila Nádaská. Do Cvernovky boli koncom 19. storočia privezené nové a najmodernejšie pletacie stroje z Anglicka, a tak sa mohla začať výroba priamo u nás.
„Tým, že bola výroba poloautomatizovaná, bolo potrebné veľké množstvo žien, ktoré pracovali pri týchto strojoch. Tak Cvernovka zabezpečila tisíce pracovných miest,“ uviedla Nádaská. Pozoruhodné je, že 90 % pracovníkov tvorili ženy a 10 % muži, väčšinou vo vedení.
Kultúrne vymoženosti
Za výstavbou továrne stála miestna firma baróna Adolfa Pittela a stavebného inžiniera Viktora Brausewettera. Fabrika teda patrila Nemcom. Po skončení 2. svetovej vojny došlo k zoštátneniu a zmenil sa aj názov. Z Cvernovky sa oficiálne stali Závody Medzinárodného dňa žien, ľudovo emdéžetka. V rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci sa za socializmu doviezli nové stroje z Bulharska a Rumunska, avšak boli vysoko kazové.
„Aj to však malo výhodu, pretože boli potrební opravári a mechanici, čiže ďalší zamestnanci,“ upresnila etnologička. Dodala však, že na starých strojoch, aj keď neboli plnoautomatické, sa pracovalo ďalej, pretože sa nekazili. Továreň sa rozmohla najmä počas socializmu. V jej blízkosti sa vystavali tzv. slobodárne byty, jasle či škôlky. „Nešetrilo sa na kultúre, ženy a ich rodiny chodili na rekreácie, mali k dispozícii kiná a iné kultúrne vymoženosti,“ prezradila Nádaská a dodala:
V 90. rokoch sa emdéžetka premenovala na Bratislavskú cvernovú továreň (BTC), lenže vývoj na trhu po prelome milénia priniesol fabrike ekonomické problémy a v roku 2004 definitívne ukončila výrobu. Napriek tomu, že prebehli pokusy o záchranu Cvernovky, vždy na niečom stroskotali. Raz na byrokracii, inokedy na nedostatku investícií. Nakoniec sa objavil developer, ktorý získal povolenie na výstavbu rezidenčno-administratívneho komplexu. Výstavba prvej etapy potrvá dva roky, byty a obchodné priestory by tak mali byť k dispozícii na jeseň 2021.
Ako menila názvy
- 1900 - 1957 - Bratislavská cvernová továreň
- 1957 - 1990 - Závody Medzinárodného dňa žien, š. p.
- 1991 - 2004 - BCT - Bratislavská cvernová továreň, akciová spoločnosť
