Po nečakaných zásnubách chcú svoj vzťah spečatiť aj oficiálne. Viac o tom Aneta prezradila pre Nový Čas Nedeľa.
Na prste máte diamantový prsteň. Keď vás vo februári váš partner Miroslav požiadal o ruku, boli ste prekvapená?
Áno, prekvapilo ma to, ale nie preto, že by sme sa predtým o svadbe nerozprávali. Len som to určite nečakala v ten deň.
Prečo?
Bola nedeľa večer, nebol ani Valentín a obaja sme boli unavení. Vrátila som sa domov z východného Slovenska, kde som moderovala ples, Mirko zasa zo služobnej cesty v Amsterdame. Ešte neskoro večer šiel na nákup do potravín. Čakala som ho doma v teplákoch. Keď sa vrátil, pomáhala som mu vybaľovať nákup a zrazu som v taške našla dreváky. Boli to svadobné dreváky, ktoré sme už dávnejšie spolu obdivovali v Amsterdame.
Naznačil vám už vtedy niečo?
Žartoval, že jedného dňa by sme sa v takých mohli zobrať. Boli pekné, krásne vyrezávané, ale bežne ich nepredávali. Mirko zistil, že ich robia iba presne na mieru, aj to len niektorí výrobcovia, pretože je to veľmi náročná ručná práca. Ale napokon ich zohnal.
A potom prišiel romantický okamih?
Áno. Chcel, aby som si ich vyskúšala. Do jedného dreváka sa mi noha nezmestila, pretože tam bola škatuľka s prsteňom. Potom ma romanticky požiadal o ruku, dal mi kyticu a išli sme si dať slávnostný prípitok. Ale vypiť sme ho už nestihli, keďže sa ozval detský plač. Do romantickej chvíle nám vstúpil náš šesťročný Gabinko, ktorý sa v postieľke povracal. Takže na záver zásnubného aktu sme s Mirkom čistili a utišovali Gabka a prali ovracané periny... (smiech)
Takže bude svadba v drevákoch?
Neviem, možno. Ale ešte nevieme, ani kedy a kde. Tento rok to zrejme už nestihneme. Teraz riešime iné akútne veci, ktoré sa nedajú odložiť.
Čo je dôležitejšie ako svadba?
Prerábali sme byt, ktorý sme si s Mirkom spoločne kúpili v bratislavskom Ružinove, a bývame v ňom od mája. Práce trvali dlho, keďže sme v ňom prerábali vlastne všetko. Potrebovali sme ho upraviť tak, aby bol každý centimeter v byte efektívne využitý. Presťahovali sme sa totiž z veľkého 4-izbového do menšieho 3-izbového bytu.
Prečo ste išli do menšieho bytu?
Pre nás bola prioritou presná lokalita. A 4-izbové byty tam jednoducho neboli na predaj. Tak sme sa radšej uskromnili a sme spokojní. Chlapci to majú do školy peši cez park päť minút, do mojej škôlky to mám päť minút autom a do TV JOJ 15 minút. Takže konečne už netrávim život v aute. Doteraz som v ňom strávila aj dve hodiny denne.
Čo ste spravili s vaším 4-izbovým bytom v Dúbravke?
Sťahovali sme sa narýchlo. Veľa vecí zostalo ešte v pôvodnom byte a treba ich pretriediť, poprenášať. Potrebujeme dať byt do poriadku a potom ho zrejme dáme do prenájmu. Možno sa tam nasťahujú moji rodičia. Predsa len sú to už sedemdesiatnici a žijú v Košiciach. Uvidíme.
Prečo sa potom písalo, že na byte bola v katastri vyznačená plomba? Brali ste si hypotéku?
Áno, brala som si hypotéku. Určite sa však bytu nechcem zbaviť.
Ako zareagovali vaši synovia, keď ste im oznámili, že ste sa s Miroslavom zasnúbili a bude svadba?
Veľmi sa tešia. Aj Mirkove dievčatá, aj moji chlapci chcú, aby sme sa zobrali. Zrejme pre pocit istoty, stability, spolupatričnosti, pre pocit, že sme rodina.
Ako oslovujú vaši synovia vášho snúbenca?
Volajú ho Mirko. Pred cudzími ľuďmi alebo kamarátmi však o ňom hovoria ako o svojom otcovi, aby bolo všetkým jasné, že to nie je len hocijaký Mirko. Je pre nich veľkým vzorom, vidia, aký je zručný, že športuje, vyzná sa v počítačoch... A keď im spolu s kamarátom vyrobil špeciálne poschodové postele pre 6 osôb, namontoval im do detskej izby rebrinu s hrazdou a ďalšie veci, tak skákali od radosti.
Nedávno ste boli tri týždne v Amerike spolu s deťmi aj s rodičmi. Ako dlho ste tam boli a čo ste zažili?
Môj 76-ročný otec hral na majstrovstvách sveta veteránov v stolnom tenise v Las Vegas. Bola to jeho druhá účasť na takomto podujatí a umiestnil sa v prvej tridsiatke. Otec totiž celý život hrá súťažne stolný tenis a robil aj trénera. Je to jeho veľká vášeň. V Amerike sme strávili tri týždne, prešli sme autami viac ako 4 500 kilometrov, Las Vegas, Grand Canyon, Universal Studios v Hollywoode, Los Angeles, Údolie smrti, Sacramento. Mojich rodičov zobral Mirko aj do San Francisca, otec si ako vinár pozrel kalifornské vinice a ochutnával vína. Všetci sme sa potom veľmi tešili domov na Slovensko. Som rada, že moji rodičia a deti videli a pochopili, aká je Amerika.
Váš snúbenec pracuje v Kalifornii vo vývojovom centre v Silicon Valley. Má tam aj byt?
Byt máme pri meste Sacramento. Ako IT-čkár však našťastie môže v podstate pracovať zovšadiaľ, teda aj zo Slovenska, čo je veľká výhoda. V rámci svojej práce musí občas aj cestovať po svete.
Jeho dcéry Lilka (15) a Lejka (13) žijú v Amerike. Majú americké občianstvo?
Obidve sa narodili a žijú v USA. Náš byt pri Sacramente je veľmi blízko domu, kde bývajú, takže keď je Mirko v USA, dievčatá sú uňho. Okrem amerického však majú obidve dievčatá aj slovenské občianstvo.
Na Slovensko teda chodia len na prázdniny?
Áno, aj počas týchto prázdnin tu boli. V novembri sa zas chystám ja za nimi.
Vedia dobre po slovensky?
Snažia sa naučiť, ale slovenčina je ťažký jazyk, takže to nejde rýchlo. Nasávajú ho, najmä keď sú na Slovensku, a už aj dosť rozumejú. Keď však riešime niečo dôležité, tak s nimi hovorím po anglicky. Danielko (10) hovorí so sestrami aj po anglicky, no Gabko (7) a Nathanko (5) sa im prihovárajú viac po slovensky, keďže s angličtinou len začínajú.
Už niekoľko rokov máte súkromnú škôlku a jasle. Naplnili ste kapacitu zariadenia?
Deti k nám prichádzajú počas celého roka. Teším sa, že napriek veľkej konkurencii nemáme o deti núdzu. Sme škôlka rodinného typu s nadštandardnými službami za veľmi dobrú cenu. Väčšina rodičov k nám dáva deti na základe odporúčaní, z čoho mám veľkú radosť.
Čo znamenajú nadštandardné služby?
Okrem hudobnej či výtvarnej výchovy majú v našej telocvični všeobecnú pohybovú výchovu i rock´n´roll s trénerom, plávanie atď. Najnovšie sme zaviedli soundhealing. Terapeutka Lucka pomocou tibetských misiek harmonizuje telo aj dušu našich detí. Má to neuveriteľný účinok. Deti sú oveľa pokojnejšie, oveľa lepšie sa sústredia... Podporuje to ich kreativitu a, naopak, odstraňuje to bloky či strach. Navyše raz za mesiac máme aj nejakú špeciálnu aktivitu, či už je to divadelné predstavenie, návšteva zvieratiek, kúzelník, návšteva hasičskej stanice atď.
Pracujete v televízii, podnikáte, staráte sa o tri deti aj domácnosť. Napriek tomu nemáte takmer žiadne vrásky. Ako to robíte?
Minule som zbadala článok, ako som sa za 20 rokov zmenila. Jedna čitateľka tam napísala, že „vyzerám dobre len preto, lebo chodím k plastickým chirurgom ako všetky jojkárky“. Potešilo ma to, lebo to pre mňa znamená, že zrejme ešte žiadne estetické zásahy do svojej tváre či tela nepotrebujem. Aj si hovorím, že už by som sa asi mala začať o seba trochu viac starať. Ale zatiaľ som rada, keď sa po vysielaní aspoň poriadne odlíčim. Samozrejme, mám vrásky a ani nie som vychudnutá, ale netrápi ma to. Snažím sa mať do 60 kíl a to je všetko. Nežijem preto, aby som „vyzerala“, mám iné životné hodnoty. Je mi sympatickejšie prirodzené starnutie napríklad Milky Vášáryovej ako starnutie s botoxom, liftingami či so silikónmi. Ale je to každého vec. Verím na vnútornú krásu a veľkosť ducha. Najlepšou kozmetikou pre mňa je byť šťastná, mať veľa lásky a dostatok spánku.
Predsa len, je niečo, čo vám dokáže spôsobiť vrásky na čele?
Nemám rada nespravodlivosť či pocit bezmocnosti a neznášam, keď sa ubližuje deťom. To mi robí vrásky na čele.
Cítili ste sa niekedy bezmocná?
Keď narazím na ľudskú zlobu alebo hlúposť a nedokážem s nimi bojovať, to je vždy strašný pocit bezmocnosti a veľakrát aj hrôzy. Môj nebohý dedko hovorieval: „Netreba sa báť ničoho, len Boha a ľudskej hlúposti. Lebo Boh je večný a ľudská hlúposť nekonečná.“
