Ako si spomínate na tie dni a mesiace po vražde vašej dcéry?
- Od začiatku som vedela, že ju zabili, chodila som tajne a zbierala dôkazy. Dokonca si po mňa prišli na pracovisko a odvliekli ma na políciu, kde ma traja vypočúvali a nakoniec sa ma opýtali: „Povedzte, čo teraz urobíte, aby ste nedopadli ako Ľudka?“ Nebolo mi všetko jedno.
Ako hodnotíte postup polície v tom čase?
- Slovenská polícia mala zákaz, aby sa tým zaoberali, pomohli mi českí vyšetrovatelia. Písala som aj Husákovi, chodila som stále na políciu, na ministerstvo, nenechala som to tak. Chcela som vydať aj knihu o tom, ale žiaden novinár ani vydavateľstvo v tom čase so mnou nehovorili.
Odsúdení sa bránia, že telo nebolo identifikované rodinou.
- To nie je pravda, išli sme tam s mužom obaja. Mňa tam nepustili, lebo je vraj opuchnutá. Manžel ju bol pozrieť, takže presne viem, ako hrozne vyzerala.
Čo hovoríte na to, že podľa odsúdených neboli na tele známky znásilnenia.
- Sedem vrahov, aby dokázalo toto robiť s národom, to je neuveriteľné. Neviem, prečo to dovolí štát. Je smutné, že 40 rokov musím bojovať ešte za svoju dcéru.
Máte ešte stále ťažké srdce na vrahov?
- Ja nechápem, ako môžu takto manipulovať s verejnosťou, nikto nič nerobí. Som rada, že vychádzajú tieto knihy, ktoré ukazujú pravdu o tomto zločine.
Ako si spomínate na svoju dcéru dnes s odstupom tých rokov?
- Stále si hovorím, kde je moje dieťa? Moja dcéra chcela len robiť s malými deťmi, nie biele plášte a vrecká na nich, ona bola taká múdra a milá. Každý deň mi chýba, stále na ňu musím myslieť. Pol roka po jej smrti som prišla aj o manžela, bolo to ťažké, o všetko som musela bojovať sama, zostala mi už len jedna dcéra, ktorá mi je oporou.
