Práve vyšlo vaše nové CD pod názvom Koncert. O čo ide a čo na ňom nájdeme?
Je to moje koncertné cédečko v poradí už tretie. Nahrali sme ho minulý rok na Ona a On tour, ktoré pokračuje aj teraz na jar. Sú na ňom prevažne pesničky z albumu 55, ale aj také, bez ktorých sa koncerty nezaobídu.
Ktorá pieseň teda nesmie na koncerte chýbať?
Asi pieseň Po schodoch, tú majú ľudia veľmi radi, takže asi by nebolo na mieste, keby som im ju nezaspieval.
Je tam aj pieseň Adieu Adel. Vznikla najskôr pieseň a až potom nápad urobiť turné Ona a On s Adelou Vinceovou alebo naopak?
Najskôr vznikla pesnička, potom prišiel nápad urobiť turné.
Zaskočila vás Adela nejakou otázkou, ktorú by ste na pódiu nečakali?
Nie, ona je úžasná a toto turné je toho príkladom. Hneď na začiatku mi povedala, že by bola nešťastná, keby sme nejakú otázku opakovali. Teraz je tých tém okolo štyridsať. A tak sa nakoniec ukázalo, že to Adela zvládne a ja sa zase nedám.
O tom, že je Adela u nás vychytená moderátorka, vieme, ale čím si získala vás?
Sme veľmi dobrí kamaráti a ja si ju veľmi vážim.
Odkedy trvá vaše kamarátstvo?
Netajím sa tým, že ju mám veľmi rád a že je moja múza. Po prvý raz som ju stretol pred dvadsiatimi rokmi a to tak, že sme sa ani nedali do reči, ale prebehlo to všetko v takom platonickom duchu.
V roku 1984 ste založil skupinu Banket. Ako si spomínate na svoje hudobné začiatky?
Bolo to na takej amatérskej báze. Čo sme si sami nevyboxovali, tak k tomu sme sa nedostali. Mali sme veľké šťastie, že od prvého koncertu v Považskej Bystrici, na čo nikdy nezabudnem, sme fungovali s plnými sálami a trvalo to v podstate do mojej vojenskej služby, ktorú som si odkrútil vo Vojenskom umeleckom súbore. Nezvyknem sa chváliť, ale moje pôsobenie na tejto scéne bolo vždy veľmi kladné.
Stalo sa niečo výnimočné na tom prvom koncerte v Považskej Bystrici, keď si to tak pamätáte?
Vošli sme s Martinom Karvašom do kultúrneho domu a sprevádzal nás pán kultúrnik. Dole pri pokladni stálo v rade okolo päťdesiat ľudí. Martina som nenápadne drgol a povedal som: „Vidíš, celkom to funguje...“ Ten pán to začul a hovorí: „Áno, budúci týždeň tu premietame americký film.“ Tak to bolo celkom milé...
V roku 1989 ste vyhrali Bratislavskú lýru s pesničkou Aj ty!. Potom táto spevácka súťaž zanikla a zanikli aj novovzniknuté súťaže Slávik a Aurel. Čím to je, že v Česku to funguje a u nás nie?
Bratislavská lýra mala obrovskú tradíciu a je veľká škoda, že to dopadlo takto. Je mi to veľmi ľúto, pretože to boli príjemné stretnutia. A možno práve preto to prestalo fungovať, že už nie sme takýchto stretnutí schopní. Pri veľkom šťastí by sa dalo k tomu ešte vrátiť, ale predpokladám skôr negatívny vývin.
Už viac ako 30 rokov fungujete na slovenskej hudobnej scéne. Zamýšľali ste sa niekedy nad tým, ako by vyzeral váš život, keby ste sa venovali filmovej dramaturgii a scenáristike, čo ste vyštudovali?
Áno, nemal by som čo jesť, a tým pádom by ten život bol naozaj iný. Ľúto mi za tým nie je a neľutujem, že som sa dal na muziku, lebo ju mám dodnes rád a milujem ju.
Je veľa ľudí, ktorí majú radi vás aj vaše piesne už dlhé roky. Ako sa žije s pocitom, že ste sa stali legendou?
Ja to až tak nevidím, legenda je silné slovo, ale na druhej strane fanúšikov je stále veľa. Som rád, že môžem hrať pre ľudí a že už 33 rokov máme plné sály. To je úžasný pocit, pretože vtedy má opodstatnenie vaša aktivita.
Do kín a na televízne obrazovky sa dostal film o vás - Nepoznaný (2016). Vy a vaša rodina ste ho neakceptovali, a to aj napriek tomu, že ste s ním na začiatku súhlasili. Nadobudli ste nakoniec pocit, že vás filmári zneužili?
Nemám chuť sa k tomu vyjadrovať, pretože výsledok je zvláštny. Na jednej strane veľmi úspešný, na druhej strane negatívny. A s takými rozporuplnými názormi sa stretávam aj u blízkych. Jedni hovoria, že je to dobré, druhí, že mi to naozaj nebolo treba. Ja to beriem tak, že vznikol film a nech si o ňom každý vytvorí svoj názor.
Ste teda vyrovnaný s tým, ako vás v ňom vykreslili?
Neviem si predstaviť, akým spôsobom by som sa mal k tomu inak postaviť. Či sa pobiť s niekým, alebo žalovať niekoho. O mne bolo popísaných a natočených také kvantum vecí, že žiadny vnútorný negatívny pocit nemám.
Zmenili by ste niečo vo svojom živote, keby sa to dalo vrátiť späť?
Určite by som sa s exmanželkou Soňou (56) nerozviedol. Rozvod určite mrzí každého, kto ho podstúpil.
Mrzí vás to kvôli Soni alebo kvôli deťom, ktoré spolu máte – Filipa (26) a Emu (24)?
To je jedno s druhým.
Už ste to verejne prezentovali. Ako to prijala vaša partnerka Vanda (46), s ktorou máte syna Markusa (5)?
Normálne, veď ja som mal po Soni veľmi dlhý a krásny vzťah s Ivou Bittovou, takže až potom prišla Vanda. Myslím si, že je všetko tak, ako má byť.
Váš otec, herec Vlado Müller († 60), by sa bol 19. marca dožil 82 rokov. Spomeniete si vždy na neho v deň jeho narodenín?
Samozrejme, ja som síce tvrdil, že sme si k sebe nenašli cestu, čo je svojím spôsobom aj pravda, ale tie roky zasypali veľkú priepasť, ktorá medzi nami bola. Dnes som hrdý, že môj otec bol taký skvelý profesionálny herec. Mali sme aj krajšie, aj horšie obdobia, ako to už v živote býva, ale bez neho by som pravdepodobne nezažil to, čo som zažil.
Keď od vás odišiel, boli ste už vysokoškolák. Aké to bolo, kým ste boli spolu?
Pamätám si, že sme chodievali spolu na chatu, venovali sme sa rôznym činnostiam s drevom... Keď nakrúcal Signum laudis (1980), tak som ho na mojom zánovnom aute vozil po predstavení večer na vlak na stanicu. Bolo veľa situácií, keď náš vzťah bol medzi nami evidentný.
Vraj ste otcovi vyrábali aj štítky na jeho povestné domáce klobásy...
Áno, je to tak, lebo jeho klobásy boli najlepšie na svete. A ešte si pamätám, že poslal balík Janovi Werichovi († 75), ktorého si otec veľmi vážil. No a pán Werich mu zase poslal v balíku fľašu pálenky, ale tá sa po ceste rozbila. Takže črepiny len zacengali a bolo po všetkom. (smiech)
Nerozprávali ste sa s otcom dvadsať rokov. Mrzí vás, že ste tie roky, čo sa týka vzťahu otec – syn premrhali?
Určite, mohli sme sa veľa ráz stretnúť a povedať si veľa vecí...
Viete si predstaviť, že by sa vaše deti Filip a Ema s vami dvadsať rokov nerozprávali, keďže ste sa s ich mamou tiež rozviedli?
Neviem si to dobre predstaviť a nedávam tomu ani najmenší priestor, že by k niečomu takému mohlo dôjsť.
Keď bol váš otec naposledy v nemocnici a blížil sa jeho koniec, čakal vraj až dovtedy, kým za ním neprídete vy. Stihli ste si ešte niečo povedať?
Nie, už sme si nestihli nič povedať. Len sme sa na seba pozerali...
