V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa porozprával o svojom dobrodružnom detstve, rodinnej tragédii i o momentoch, keď v jeho živote vyšlo slnko, našiel pravú lásku a stal sa šťastným otcom.
Ako to robíte, že stále vyzeráte tak mladistvo?
Predovšetkým musím poďakovať rodičom za dobré gény, ktoré mi vydržali až do päťdesiatpäťky. Samozrejme, že ma teší, keď mi ľudia nehádajú môj skutočný vysoký vek. (Smiech) Ale zato si dodnes veľmi dobre pamätám priebeh všetkých desaťročí. Živo si spomínam na šesťdesiate roky, keď som vyrastal na Vajnorskej ulici v Bratislave, ako sme sa s deťmi hrávali na Indiánov. Popritom sme zrazu počuli príchod ťažkotonážnych tankov a vozidiel, vybehli sme von z dvora a videli, ako Rusi obsadili Bratislavu. Alebo ako sme sa v roku 1970 hrali na strome, kde sme si urobili hniezdo. Zrazu prišiel za nami náš starší kamarát a zakričal, že sa rozpadli Beatles. Vtedy som sa veľmi rozplakal...
Je pravda, že v tom čase ste mali aj veľké ambície stať sa úspešným hokejistom?
Áno. Ako sedemročný som každú nedeľu chodieval o šiestej ráno trénovať na Zimný štadión. Zobúdzal som sa sám od seba už okolo štvrtej a tešil sa na tréning. Prichystal som si hokejku, ohýbal ju o radiátor, keďže vtedy ešte neexistovali ohnuté hokejky a následne som ju opáskoval. Prilbu, ktorú mi kúpil otec, som si skúšal každý deň a úplne som žil hokejovým výstrojom.
Prečo sa vám nakoniec tento sen rozplynul?
Na zápase v Trenčíne, keď som obraňoval bránku, som dostal takú strelu pukom priamo do nosa, že mi ho zlomila a vytieklo zo mňa množstvo krvi. Neskôr som mal počas tréningu v Bratislave ešte jedno zranenie. Spoluhráč mi dal taký silný bodyček ramenom, že mi zlomil kľúčnu kosť. A aby toho nebolo málo, dodatočne som si zlomil na lyžiach aj nohu, keď som sa na Hrebienku zrazil s jedným lyžiarom.
Vraj ste v detstve chystali aj atentát na už nebohého vodcu Kuby Fidela Castra.
Je pravda, že v 70. rokoch som zažil aj také moje prvé srandovné rebelantstvo. Často sme sa chodievali hrávať ku kamarátom, ktorých rodičia boli antikomunisti. Jedného dňa sme tam začuli dospelácky rozhovor o tom, ako drží Fidel Castro Kubu nakrátko a rozkazuje tam. Náš detský mozoček pochytil, že Castro nie je dobrý a obyvatelia Kuby rovnako ako my nemôžu cestovať a zúri tam socializmus. Jedného dňa prišiel Fidel Castro na návštevu Československa a my sme ako žiaci vítali jeho sprievod na Záhradníckej ulici. Každému z nás dali do rúk papierovú československú zástavku a keďže sme si mysleli, že Fidel nie je dobrý, hodili sme mu zástavky do predného skla auta, v ktorom sa viezol. Riaditeľ nás hneď zavolal do riaditeľne a vyfackal nás.
Hoci máte povesť drsného rockera, málokto tuší, že v čase prvých hudobných úspechov ste mali za sebou už štúdium farmácie. Boli to vaše zadné dvierka?
Keď som začínal s muzikou, nerozmýšľal som nad tým, že sa ňou budem niekedy živiť. V socialistickom Československu šport rovnako ako muzika neboli uznávané ako profesionálna práca. Preto som chcel byť farmaceut, doštudovať a živiť sa farmáciou. Osud sa mi ale trošku zvrtol, naše pesničky a koncerty mali úspech, takže hudba mi bola asi súdená.
Otcom ste sa po prvýkrát stali v 46 rokoch, keď už asi nikto neveril, že si niekedy založíte rodinu. Museli ste na otcovstvo dozrieť?
Vždy som cítil, že chcem mať priateľku a keď si budeme rozumieť, naše cesty sa navždy spoja a budeme spolu. Predtým som možno v živote nemal až také šťastie v láske. Po rozchode s prvou láskou som dlho nenašiel dievča, s ktorým by som chcel mať rodinu a dieťa. Neskôr som to šťastie už našťastie mal. (Smiech) Nikdy som nechodil s fanúšičkami našej skupiny, až kým neprišla tá osudová, moja súčasná manželka Mirka.
Vaša manželka je psychologička a je o pätnásť rokov mladšia. Je výhodou mať mladšiu ženu?
Je výhodou mať manželku, ktorá je bystrá, šikovná, vzdelaná a pre mňa ako pre muzikanta inšpiratívna tým, že je kritičkou mojej tvorby a koncertov. Zároveň tiež dokáže napísať pekné texty, má výborný sluch a môžeme spolu polemizovať o muzike.
Spolu vychovávate dcérku Barborku (7) a syna Martinka (6). Aký ste otec?
Musím povedať, že milujúci, lebo pre mňa sú moje deti dva najväčšie poklady, ktoré si budem navždy chrániť. Vždy, keď sa s malým chytíme za ruky a objímeme sa, poviem mu, že je môj najlepší kamarát. Keď to zopakuje, dostáva sa mi toho najkrajšieho pocitu. Aj nedávno, keď som sa vrátil z koncertu, Maťko za mnou pribehol, hodil sa na mňa, objal ma a povedal mi vetu, ktorou ma dojal k slzám: „Tatino, ty si mi tak chýbal, ja som sa na teba tak tešil!“ Naše deti poznajú aj piesne Tublatanky a keď im pustím niečo iné, povedia, že je to dobré, ale Tublatanku nám daj, tatino, tá je super! (Smiech) Viem, že nie sme najlepší, na svete je veľa výbornej rockovej muziky, ale som rád, že pre moje deti som ten najlepší. (Smiech)
Vyrastali ste pri bratislavskom jazere Kuchajda. K tomuto miestu sa ale viaže aj vaša nešťastná rodinná tragédia. V roku 2009 ste tam prišli o otca Jána (†80).
Odmalička sme s bratom Mišom chodili na Kuchajdu hrať hokej, korčuľovať alebo sa s rodičmi kúpavať. Neskôr sa tam odohrala tragédia, keď sa môj otec počas kúpania utopil a zomrel. Chodieval tam ako penzista spolu s kamarátmi, bol veľmi dobrý plavec a celý život plával. Na Kuchajde poznal každé miesto. Až jedného dňa mi zavolala polícia so slovami, že môj otec je nezvestný. Išiel do vody a nevrátil sa. Utekal som teda na Kuchajdu, kde boli policajti s potápačmi a hľadali vo vode človeka, ktorý mal byť môj otec. Nakoniec ho aj vylovili k mojim nohám, a to bola jedna z najsmutnejších chvíľ v mojom živote. Vôbec nevieme, čo sa stalo, ani pitva to nepreukázala. Mohol to byť infarkt alebo mozgová príhoda...
Nemáte k tomuto miestu odvtedy averziu?
Odvtedy som sa tam nikdy nebol kúpať. Možno aj preto, že táto tragédia sa v našej rodine opakovala. Niekoľko rokov predtým a presne na tomto istom mieste na Kuchajde zomrela otcova sestra Oľga, ktorá sa tam utopila. Pamätám sa, ako sme jej pomáhali a ťahali ju von z vody. Prišiel vrtuľník, ale nebolo jej už pomoci. Dvaja súrodenci teda skonali na tom istom mieste. Neviem, či to je náhoda, alebo niečo tajuplné.
V minulosti boli vaše koncerty dosť divoké. Vystupovali ste v krojoch a počas koncertov ste rozbili aj päť-šesť gitár. Ako sa na to pozeráte dnes?
Keď sa ohliadnem späť a vidím to z pohľadu zodpovedného otca, pomyslím si, že tie gitary vyrába nejaký rezbár, ktorý do nich vkladá svoju dušu. A túto ľudskú prácu si veľmi vážim. Kedysi to bola moja mladosť-pochabosť a dnes by som to už neurobil...
Užívali ste si predtým obdobie sex, drogy a rokenrol?
Som tvrdý odporca drog. Nemám rád, keď sa muzikanti skrývajú za drogy a keď si mnohí z nich myslia, že drogy im pomôžu urobiť lepšie pesničky, texty alebo zahrať lepší koncert. Sú na veľkom omyle a drogy ich môžu dostať len do zlého zdravotného stavu. Keď vidím, ako si muzikanti zháňajú drogy, aby zahrali koncert s väčšou vervou a náladou, vždy si myslím, že sa musia za niečo skrývať. Nech idú na trh s kožou, akú majú, „neprešteluvávajú“ si mozog nejakými drogami, nie je to úprimné. Nikdy sa mi nepáčilo, keď niekto drogoval, alebo si pichal heroín. Otravuje ma aj to, keď niekto fajčí trávu a často sa násilne veľmi rehoce. Hoci som si párkrát potiahol, smrdí mi to a nič dobré mi to nerobí. Radšej si dám pohárik kvalitného alkoholu!
S drogami mal problém aj váš kolega z kapely, bubeník Ďuro Černý (†54), ktorý vlani zomrel. Nepokúšali ste sa mu pomôcť?
Keď som pozoroval, čo sa s Ďurom deje a ako začal koketovať s heroínom, mal som stiesňujúci pocit, ako mu vlastne pomôcť. Raz sme za ním prišli do izby a videli, že je v zlom stave, na stole boli použité ihly a injekčné striekačky. Snažili sme sa mu dohovoriť. Ale on razil svoju teóriu, že si bude postupne znižovať dávky a potom z drog celkom vystúpi. Mne bolo hneď jasné, že žiadne znižovanie dávok neexistuje. Nakoniec, keď zakročil jeho brat Vlado, skončilo sa to Ďurovou liečbou v nemocnici, ale tie následky pretrvávali.
Vaše pesničky Pravda víťazí a Loď, ktorá sa plaví do neznáma sa stali v roku 1989 symbolmi revolúcie. Bilancujete s odstupom času, či vtedy nebolo zbytočné štrngať kľúčmi na námestí?
Nebolo to zbytočné... Je to jedno z mojich najkrajších období života, keď som bol zapálený a veril, že revolúcia vyjde. Aj preto som doniesol na Námestie SNP v Bratislave svoju aparatúru na ozvučenie prvých troch dní, keď sa nevedelo, či revolúcia dopadne dobre a príde demokracia alebo či zasiahnu Ľudové milície na ochranu socialistického režimu. Išiel som tam s najlepším vedomím a svedomím, chcel som pomôcť revolúcii. Veľmi by ma mrzelo, keby sa zišlo na námestí pätnásťtisíc ľudí a nerozumeli by slovám rečníkov - revolucionárov. Všade sme mali nápisy Tublatanka Bratislava a keďže ŠtB všetko snímala kamerami, bolo mi jasné, že keby revolúcia nevyšla, už si s kapelou nezahráme. Vtedy mi to bolo úplne jedno a veril som, že musí prísť zmena.
No ani prvé roky po revolúcii to nebolo radostné...
Nič nefungovalo ako v minulosti, boli prázdne divadlá a zrazu ľudia nemali peniaze na to, aby kultúrne žili. Bolo to také divné obdobie, ktoré by som najradšej vymazal z hlavy. Tá doba sa mi nepáčila ani z politického hľadiska. Navyše na Slovensku vyčíňali mafie, ktoré mali veľké slovo, všetci sa ich báli a zároveň ich niektorí mladí ľudia často obdivovali. Pamätám sa, keď sme si pred turné v polovici 90. rokoch chceli dať urobiť reklamu na bilbord, povedali mi, že to stojí 650-tisíc slovenských korún (21 600 eur). Povedal som si, preboha, dnes robiť kultúru je také drahé!?
Po revolúcii ste sa snažili aj podnikať, ale nakoniec ste sa popálili. Je teda pravda, že umelci by sa mali držať radšej svojho remesla?
Netušil som, ako to pôjde s muzikou ďalej, tak som začal prevádzkovať krčmu v Bratislave. Po čase som zistil, že ma tam všetci klamú, okrádajú a zisk, ktorý som očakával, sa mi roztrúsil medzi prstami. Raz som zamestnal takého celkom sympatického chlapca, ktorý chcel u nás pracovať ako čašník. Nakoniec si požičal z požičovne auto, dal si vyhotoviť kľúč od môjho podniku a ráno o piatej naložil do požičaného auta všetko, čo tam bolo. Cigarety, alkohol, sladkosti, aparatúru aj tržbu a navždy zmizol. Toto bol jeden z mnohých prípadov, takže som sa musel zo svojej podnikateľskej činnosti vymotať. Povedal som si, že radšej budem sedieť v štúdiu a robiť pesničky, ako celé dni sedieť vo svojej krčme a strážiť si zárobok.
