Veronika Gáborová (27) z Ilavy robí sprievodkyňu na Trenčianskom hrade iba rok a pol, no za ten čas si stredovekú pamiatku veľmi zamilovala. Novému Času Nedeľa prezradila okrem iného aj to, či po hrade blúdia duše jeho bývalých majiteľov.
Aj keď nie je potomkom žiadneho šľachtica ani prezidentkou, hrad sa stal jej druhým domovom. Cesta na hrad bola pre mladú Ilavčanku celkom nečakaná. „Bolo to asi riadenie osudu. Študovala som cudzie jazyky a cestovný ruch. Predstavovala som si, že po škole pôjdem hneď niekam učiť. Po skončení štúdia som sa musela zapísať na úrade práce a zakrátko som dostala ponuku, že sa mám zúčastniť na výberovom konaní na miesto sprievodcu v galérii. Nakoniec sa z toho vykľul Trenčiansky hrad,“ spomína na svoje začiatky Veronika, ktorá mala pred touto prácou spočiatku veľký rešpekt.
„Nevedela som, čo môžem od toho očakávať. Predsa len, keď sa postavíte na dolné nádvorie a zadívate sa na hrad, tak pôsobí naozaj majestátne a obrovsky. V človeku to, samozrejme, vyvoláva obavy. Pomyslela som si, čo ja tu budem robiť? Myslela som si, že v tomto bludisku netrafím, zablúdim a postrácam celú skupinu ľudí po ceste,“ smeje sa.
Sprevádza Celý svet
Keďže mladá sprievodkyňa má angličtinu v malíčku, má na starosti okrem slovenských aj zahraničné skupinky. „Úplne súhlasím s tvrdením - iný kraj, iný mrav. Najviac sú z hradu nadšení ázijskí turisti. Ako je o nich známe, fotia si naozaj všetko, dokonca aj mňa. Často sem zavítajú aj Poliaci, s ktorými sa vždy zhodnem, že radšej ako výklad v angličtine uprednostnia slovenčinu. Veľmi veselí sú napríklad Španieli alebo Taliani,“ vymenúva s úsmevom sprievodkyňa, ktorá po hrade sprevádzala aj pár dôležitých delegácií. „Môžem spomenúť napríklad špeciálnu prehliadku pre zahraničných ministrov s ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom alebo Dominiku, vtedy ešte slečnu Cibulkovú.“
Na svojej práci miluje práve túto rôznorodosť. „Nikdy neviete, kto príde ďalší. Stále stretávate nových ľudí, o rutine nemôžem hovoriť. A okrem toho táto práca má ešte jedno plus. Vďaka tomu, že hrad stojí na kopci a Matúšova veža, na ktorú občas výjdeme aj niekoľkokrát denne, má 86 schodov, nemusím chodiť do fitka,“ hovorí so smiechom.
Duchovia a poklad
Aj keď Veronika pracuje na hrade ešte len rok a pol, vtipnými príhodami by už zaplnila celú knihu. „Deti zasa najviac zaujíma, či tu straší...“ Pri predstave hradu pod rúškom tmy to zaujíma aj nás. „Ja osobne som zatiaľ ducha ani nič paranormálne nezažila. Niektorí kolegovia spomínajú, že sa im niekedy zazdalo, že vidia nejaký tieň. Dokonca ich to počas prehliadky tak prekvapilo, že sa udivene ľudí pýtali, či to videli tiež,“ prezrádza s tajomným tónom Veronika.
Ako prichádzame do spálne jedného z palácov hradu, ktorý dal vystavať cisár Žigmund Luxemburský pre svoju druhú manželku Barboru Celjskú, sprievodkyňa opäť otvára duchársku tému. „Hovorí sa, že ak v tejto spálni bude čakať o polnoci muž alebo chlapec s čistým srdcom a trikrát vysloví meno Barbora, tak sa mu zjaví a povie mu, kde sú ukryté všetky poklady hradu,“ prezrádza a my sa so záujmom pýtame, aký poklad by sa tu mal nachádzať. „Povráva sa, že najznámejšieho majiteľa hradu Matúša Čáka Trenčianskeho pochovali s veľkým pokladom. Jeho hrob sa, žiaľ, zatiaľ nepodarilo nájsť, ale hovorí sa, že by sa mal nachádzať niekde tu na hrade.“
Pravda o studni
Keď sa povie Trenčiansky hrad, mnohým v momente napadne romantická legenda o tureckom vojakovi Omarovi, ktorý v snahe vyslobodiť svoju snúbenicu Fatimu z rúk Štefana Zápoľského musel v 16. storočí splniť náročnú podmienku. „Musel nájsť v hradnej skale vodu a vykopať hradnú studňu. Vraj sa mu to podarilo za štyri roky. Keď vodu našiel, Zápoľský prepustil Fatimu a mohli spolu šťastne odísť,“ hovorí o legende Veronika, ktorá nás však v zápätí prekvapuje, že skutočnosť bola úplne iná.
„Musím sklamať všetkých romantikov, no viac ako 80 metrov hlbokú studňu kopali vojaci a poddaní z hradu a netrvalo im to štyri, ale 40 rokov. Dokončili ju v roku 1570 a v studni sa nenachádza prameň, ale iba stečená dažďová voda,“ vnáša svetlo do vzniku hradnej studne sympatická sprievodkyňa. Najšťastnejšia je, keď jej rozprávanie zanechá v ľuďoch dojem. „Snažím sa vždy povedať ľuďom aj niečo navyše, zaujať ich a preniesť ich rozprávaním o pár storočí späť. Chcem, aby odchádzali domov s pocitom, že táto hodina a pol stála za to,“ uzatvára Veronika.
Stopy Rimanov
O tom, že Trenčín nebol iba sídlom uhorských šľachticov a panovníkov, ale jeho história siaha do doby dávno minulej, svedčí rímsky nápis vyrytý do hradnej skaly. Pochádza z roku 179 nášho letopočtu a je najsevernejšou spomienkou na pobyt Rimanov v strednej Európe. Nápis, ktorý vznikol na počesť víťazstva vojsk rímskeho cisára Marka Aurélia nad Kvádmi v roku 179, spomína osadu Laugarício - územie, kde dnes stojí Trenčín a jeho okolie.
Matúš Čák Trenčiansky: Pán Váhu a Tatier
Bol jedným z najbohatších a najvplyvnejších mužov na prelome 13. a 14. storočia. V tých časoch bol najmocnejším vládcom celého terajšieho západného a stredného Slovenska. Nie nadarmo si vyslúžil prezývku Pán Váhu a Tatier. Okrem Trenčianskeho hradu, ktorý bol jeho sídlom, vlastnil ďalších 50 hradov a zámkov. Oficiálne sa kráľom nikdy nestal, no považoval sa za veľkého vládcu. Bol veľmi ambiciózny a nerešpektoval autority, za čo ho dvakrát vylúčili z cirkvi. Zomrel vo veku 61 rokov a podľa legendy má byť pochovaný spolu s veľkým pokladom niekde na Trenčianskom hrade.
Trenčianska pýcha
Hrad vznikal postupne. Prvou dokázateľnou stavbou hradu bola románska rotunda z 9. storočia nášho letopočtu. V 11. storočí pribudla Matúšova veža, dominanta hradu, ktorá merala najprv 16 metrov a neskôr ju zvýšili na 39 metrov. Hrad vznikol ako pohraničná pevnosť, strážiaca dôležité vážske brody a karpatské priesmyky. Postupne okolo pribúdali paláce a vznikol hradný komplex. Najvýznamnejším majiteľom bol uhorský šľachtic Matúš Čák Trenčiansky, no hrad počas svojej histórie putoval do rúk rôznych šľachtických rodov, napríklad Zápoľských či Ilešháziovcov. V roku 1790 ho zachvátil obrovský požiar, ktorý ho takmer zničil. Historická stavba viac ako 150 rokov chátrala, pretože jej rekonštrukcia sa začala až v 50. rokoch 20. storočia a postupne trvá dodnes.
