Pamätníci dodnes s láskou opatrujú vzácne fotografie ulíc s murovanými domami, ale aj obrazy skazy a konca života v Ruskom. Dodnes v srdci cítia krivdu, že ich vysťahovali z roky budovaných domovov. Veď ich dedinka sa nachádzala 15 kilometrov od vodnej plochy!
Rodáci sa môžu na územie Ruského dostať len na špeciálne priepustky. Tvrdia pritom, že tam niektorí stále vlastnia mnoho pozemkov. „V Ruskom žili dlhé generácie našich predkov. Zastavila sa tu 1. sv. vojna. V 2. sv. vojne sa tadiaľ ťahala karpatsko-duklianska operácia, dedina bola zbombardovaná a vypálená. Ľudia postavili nanovo domy. Dedinčania tu prežili vojny, nakoniec ich komunisti vysťahovali,“ hovorí rodák z Ruského Juraj Koco (60). Všetci podľa neho chápu dôležitosť zásob pitnej vody. Prečo však musela byť vysťahovaná i obec vzdialená 15 km od nádrže, im už do hláv nejde.
„V roku 1985 prišli do Ruského buldozéry a zrovnali 180 domov so zemou. Každý ratoval, čo mohol, nakladali sme veci na autá, vozy, vetriesky. Stratili sme kravy, kone, celé gazdovstvá. Stali sa z nás zrazu bezdomovci...“ hovorí smutne Koco. Kto odmietol odísť, dostal vysťahovalecký rozkaz, vypli mu elektrinu. Neskôr úplne zrušili dopravu do doliny. Až po napustení nádrže ľudia zistili, že zaplavené bolo len územie jedinej dediny Starina. Kvôli ochrane zdroja pitnej vody však boli zlikvidované okrem Ruského aj obce Zvala, Smolník, Dara, Ostružnica a Veľká Poľana. Dedinčania sa cítia oklamaní.
„Je to podľa nás tragédia, diali sa tu zverstvá. Nikto nám nepovedal pravdu. Naše Ruské sa nemalo vysťahovať!“ je presvedčený Koco, ktorý sa na rodnú hrudu pravidelne vracia. Na mieste jeho rodného domu dnes stojí len lavička. Ako memento sa nad ňou týči lipa, ktorú rodina posadila po zbúraní domu. Pamätníci na svoj kraj nikdy nezabudnú. Každoročne si ho preto nostalgicky pripomínajú na stretnutiach rodákov.
