Sympatická mamička dvoch detí nám porozprávala, prečo nechce, aby deti išli v otcových šľapajach, aj o tom, aký je život po boku známeho hokejistu.
Ako ste sa s manželom zoznámili?
Zoznámili sme sa na diskotéke v nákupnom centre v Bratislave. Stále sa na mňa pozeral, tak sme podišli k sebe a začali sme sa rozprávať. Potom sme si vymenili telefónne čísla. Odvtedy sme spolu. Ja som mala osemnásť a on šestnásť rokov. Teraz sme spolu už pätnásť rokov.
Bola to z vašej strany láska na prvý pohľad?
Keď mi na druhý deň napísal správu, veľmi som si ho nevedela vybaviť, lebo to bolo celé také rýchle. Nebolo to okamžité wow! No začali sme sa pravidelne stretávať a spoznávať. Tak sme zistili, že je nám spolu dobre, a je to tak až doteraz.
Keď manžel hrá, takmer vždy ho povzbudzujete v hľadisku. Ako prežívate jeho úspechy a neúspechy?
Nie som veľmi veľký fanúšik hokeja. Chodím tam však preto, lebo manžel má rád, keď sme tam, a cíti sa komfortnejšie. O hokeji sa veľmi nerozprávame ani doma. Keď však niečo vyhrá, vtedy je to super, všade veľká eufória, väčšinou však všetky úspechy oslavujú v tíme, málokedy doma. My so synom sme vždy len takí tichí diváci pomimo. (smiech) Keď sa nedarí, tak príde domov a snažíme sa mu vytvoriť pohodu. Nezvykneme to rozoberať.
Minulý šampionát ste prežívali ako tehotná, boli ste v ôsmom mesiaci. Aké to bolo, sedieť v hľadisku tesne pred pôrodom? Nelomcovali vami emócie viac?
Hlavne ma všetko tlačilo. Na to si dobre spomínam, ale neviem si už vybaviť nejaké zvláštne emócie. Zaujímala som sa o to, či je niekde blízko nejaká pôrodnica, keby to na mňa prišlo, aby som sa čo najrýchlejšie dostala do nemocnice. Inak to bolo v pohode, len som už nebola veľmi ohybná. Vtipné bolo, keď som sedela v strede radu, ako som sa s bruchom musela dostať cez sediacich ľudí aj osemkrát na vecko. (smiech) Emočne som to nejako veľmi neprežívala, keďže sme nevyhrali titul.
