Ako sa máte?
Petra: Keď nerobíme spevácky alebo dramaturgicky a režijne, pracujeme v záhrade a na dome, proste stále pracujeme. U Weiterovcov sa nesedí, tu sa pracuje. Ak príde niekto na návštevu, musí rátať s tým, že nebude len tak sedieť. (smiech) Aj vám dáme o chvíľu do rúk motyku alebo metlu.
Viem, že ste prerábali dom. Čo konkrétne?
Petra: Hlavne sme pristavovali, dá sa povedať, že to bude skladový priestor na odkladanie vecí. Otino má napríklad prerobené delo, z ktorého sa nedá strieľať guľami, ale používa ho na tombolu a strieľa tombolové lístky, tak ho potrebujeme uskladniť.
Otto: Prerábame aj kanceláriu, kde sme zrušili francúzske okno. Na záver nás čaká spálňa, ktorá je v najhoršom stave. Máme tam síce novú posteľ a nejaké veci, ale inak sa musí celá vybúrať a vytapetovať, zatiaľ sme len strhli staré tapety. Nemusím hovoriť ľuďom, ktorí majú dom, že tam je stále veľa práce.
Petra: Viac-menej sme teraz vonku, keďže je teplo. Zrušili sme altánok, dáme dokopy jazierko, postavíme tam japonský most.
Čí to bol nápad, prerábať, novej panej domu?
Otto: Ani nie, všetko konzultujeme spolu a boli to také prirodzené kroky. Nikdy som od Peťky nepočul, že by niečo chcela zmeniť.
Vždy ste vedeli murovať a robiť všetky stavebné práce? Kto vás to naučil?
Otto: Mám už predsa len 25 plus DPH. (smiech) Vyrastal som v trochu inej dobe ako dnešní mladí ľudia. Moja maminka mi vždy hovorila, že môžem spievať a zabávať sa, ale v prvom rade sa musím naučiť uživiť sa rukami. Keď to budem vedieť, dovolí mi robiť to, čo mám rád. Prihlásil som sa na VŠMU, s čím nesúhlasila, nechcela, aby som bol cirkusant. (smiech) Otec bol veľmi šikovný a v Brne bol vyhláseným inštalatérom a všetci chceli len jeho. Môj brat, ktorý je o osem rokov odo mňa mladší, ten sa potatil. Je veľmi zábavné, že má svoje veľké pracovné auto, kde má nápis Weiter, a nám píšu ľudia z Moravy, či robím prerábky. (smiech) Máme to v sebe, ja úplne odmalička, vždy som pomáhal a ku všetkému som si pričuchol, takže elektrika, drevo, stavarina mi nerobia žiadny problém. Aj brata to veľmi baví, obaja sme veľkí perfekcionisti a okrem toho to robíme poctivo, nielen aby sa rýchlo niečo spravilo.
Petra: Otino by si mohol založiť firmu Kutil s.r.o.
Musíte stále niečo robiť? Nedokážete vôbec obsedieť?
Petra: Áno, musí. Vždy mu hovorím, že je nedeľa a vtedy sa nič nedělá. Piateho mája sme mali prvé výročie svadby a patrične sme si ho užili. Boli sme v akvaparku, že zrelaxujeme a potom sme si dali peknú slávnostnú večeru. No a prišli sme domov, a vytiahol kosačku a bol koniec romantiky. (smiech)
Otto: V 68 rokoch som išiel na tobogan a reval som ako blázon, ľudia pozerali, čo sa deje. K tej práci by som povedal len toľko, že som typ človeka, ktorý nevydrží odpočívať ani deň. To mi Peťka vyčíta, že by som sa to mal naučiť, tak ma učí, ako vypnúť. Tiež moji lekári, ktorí sa o mňa starajú, mi to prízvukujú, pretože som relatívne ťažký pacient. Som ako robokop, mám na srdci mašinu, v chrbtici tri titánové krúžky, vyoperovali mi 35 cm čreva, mám vonku dve veľké zhubné rakoviny, teraz našli ďalšiu, ktorú riešime. Som onkologický pacient. No nie som hypochonder a beriem to tak, akoby to nebolo moje telo a veľmi to neriešim. Lekári hovoria, že je to ten najlepší prístup, aký vôbec môžem mať. Aj psychika, mozog a moje telo ma vlastne uzdravuje. Volajú ma mimozemšťan, už mi ani nijako inak nepovedia. (smiech) Psychika je najdôležitejšia a to hovoríme aj našim divákom na koncertoch. Veľakrát nám deti tých ľudí ďakujú, že sme ich rodičov postavili na nohy, že keď to dal Weiter, dajú to aj oni.
Petra: Keď sa Otino pýtal, aké má výsledky, tak mu primár onkológie povedal: „No čo vám poviem, maestro, vás budeme musieť zabiť.“
Ako sa teda zdravotne cítite?
Otto: Úprimne, nie je to sranda a nie je to dobré. Večer po robote mi musí dať Peťka ruku, aby som sa posadil. Nebudem však o tom kade-tade hovoriť. Pokiaľ človek, ktorý má nejakú chorobu a poddá sa jej, to je najhoršie. Musí to proste skúsiť, keď to ide trošku, tak trošku, na druhý deň to pôjde zase o kúsok lepšie. Týmto spôsobom sa dostane do reálneho života. Na rovinu hovorím, že to nie je dobré, mám problémy, ale snažím sa koncertovať, ale proste aj pracovať, to ma motivuje. Okolo vystúpení je veľa roboty, sú to obrovské akcie, takže je s tým neuveriteľne veľa počítačovej a telefonickej práce, než to dostaneme do finálnej podoby. Potom začneme robiť na samotnej dramaturgii a scenároch. Je to brutálne nasadenie, často aj do polnoci.
Petra: Niekde to štandardne robí aj 50 ľudí, my to robíme sami dvaja. Máme to tak prirodzene rozdelené, ale píšeme spolu scenáre, robíme dramaturgiu, obvolávame hostí... V tomto smere sme si sadli a už nepotrebujeme žiadne rozdelenie práce, je to pre nás prirodzené. Každý má to svoje a vie, čo má robiť. Vo finále je to jeden veľkolepý a funkčný program.
Ako manželia oslávili prvé výročie svadby? Čo hovorí Weiter na zásadné rozhodnutie svojej dcéry? Môžu sa fanúšikovia tešiť na ďalšie koncerty?
Viac sa dočítate v Novom Čase víkend!
