Pavol bol od narodenia iný ako druhé deti. „Diagnostikovali mu autizmus a do štyroch rokov bol ťažký autista,“ hovorí jeho mama Svetlana. Priznáva, že začiatky boli ťažké, pretože jej synček nechodil do škôlky. „Robila som na polovičný úväzok a moja maminka mi ho strážila,“ prezradila Svetlana.
Kameň úrazu nastal, keď mal ísť Pavol do prvej triedy, pretože by to sám nezvládol. „Musela som tam byť s ním, takže on chodil na polovičný úväzok do školy a ja potom do práce. Odsedela som si to tam s ním a hovorila som mu, čo má robiť,“ spomína na školské časy Svetlana.
„Čítať sa síce naučil sám, ale pobyt v škole bol preňho náročný. Veľmi často vracal, najedol sa, až keď sme prišli zo školy. Niekedy sme 15 minút stáli pred dverami, kým sme vošli, vadilo mu osvetlenie, sedel v šiltovke, potom zase nevidel,“ pousmeje sa nad ťažkým obdobím. Keď bol Pavol v tretej triede, Svetlane zomrel otec a všetko sa zmenilo, keďže jej pribudli ďalšie povinnosti. „On akoby pochopil, že už s ním nemôžem sedieť v triede a odvtedy funguje,“ podotkne Svetlana.
