Napriek prežitej traume sú súrodenci neuveriteľne súdržní, ľúbia sa a stoja pri sebe. Sú šťastní, že sú spolu, v bezpečí a majú čo jesť. O vianočných darčekoch hovoria len potíšku, neveria, že by ich našli pod stromčekom. Ale nereptajú, vážia si aj to málo, čo majú. V minulosti zažili peklo a z rozprávania Simonky (17) doslova mrazí...
V byte v Bánovciach nad Bebravou panuje čulý ruch. Šesť detičiek s tatinom chystá večeru, zhovárajú sa, štebocú... Na prvý pohľad nič nepripomína horor, ktorým si rodina prešla. Keď si však sadnú a začnú spomínať, odvíja sa neuveriteľne krutý príbeh, pri ktorom naskakuje husia koža. Ich otec a mama dlhé roky nemali deti, a keď sa podarilo prvé, išlo to potom jedno za druhým. Róbert robil šoféra kamióna v zahraničí a dnes s ľútosťou priznáva, že pred tým, čo sa dialo doma, dlho zatváral oči. Potom začal radšej utekať pred realitou a rozviedol sa.
Deti ostali s matkou, ktorá ich aj podľa právoplatného rozsudku kruto týrala. Každý deň sa potýkali s neuveriteľnou biedou, so špinou, s hladom a v zime aj s chladom. „Sociálka nás zobrala do detského domova po prvý raz, keď som mala 9-10 rokov, neviem to už presne,“ začína rozprávanie o otrasnom detstve Simonka. Potom ich však vrátili bezcitnej mame naspäť. Nebojácna dievčina sa rozhodla urobiť zásadný krok. „Vtedy som išla na sociálku, mala som asi 14 rokov, lebo som nechcela, aby sa to dialo mojim súrodencom aj ďalej,“ hovorí Simonka o najťažšom rozhodnutí vo svojom živote. Išla udať vlastnú mamu.
