Takzvané železné pľúca sa používali pri zlyhaní dýchania pacientov s poliomyelitídou - obrnou, ktorá nezriedka spôsobila ochrnutie bránice a medzirebrových svalov, pričom pacient nebol schopný dýchať a dýchacie pohyby pľúc sa dosahovali práve pomocou železných pľúc.
Ventilačné zariadenie, ktoré prvýkrát použili 12. októbra 1928 na detskej klinike v Bostone, vyrobil Philip Drinker z Harvardovej univerzity. Pacientkou bolo osemročné dievčatko postihnuté obrnou, ktoré zomieralo v dôsledku zlyhania dýchania. Po umiestnení do prístroja sa jej stav rýchlo zlepšil, čo pomohlo k významnej popularizácii železných pľúc.
Drinkerov prístroj sa skladal z kovovej komory či valca, v ktorom bol uzavretý trup chorého, vyčnievala mu iba hlava. Podtlakom vo valci sa hrudník chorého rozpínal a pľúca nasávali vzduch. K výdychu došlo po prerušení podtlaku vo valci. Proces zodpovedal normálnemu dýchaniu. Čoskoro sa objavila aj vylepšená verzia od Jacka Emersona. V období pred zavedením očkovania proti obrne, práve železné pľúca zachránili veľa detí.
O zostrojenie prístroja na podporu umelého dýchania pri ochrnutí svalstva sa ľudia pokúšali aj pred Drinkerom. Známe sú skrinkové zariadenia na princípe vákua z 18. a 19. storočia. Alexander Graham Bell zasa vyvinul v roku 1880 akýsi vákuový plášť (vacuum jacket), ktorý slúžil na rozpínanie hrudníka.
