„Robila som, čo ma bavilo, všetko ostatné bolo vedľajšie. Tak trochu v zmysle piesne Zahoď starosti som eliminovala všetky nezdary, neúspechy, podrazy a nepríjemnosti. Načo sa trápiť niečím, čo nemôžem ovplyvniť?“ zamýšľala sa.
Rana za ranou
Jana Kocianová by za niektoré veci bola dala dušu, zvlášť, ak videla, že ich môže ovplyvniť. Nie všetko však ovplyvniť mohla. „Možno som bola istý čas tak trochu odtrhnutá od reality, myslela som si, že všetko bude vždy len dobré a vôbec som si neuvedomovala, že človeka môže zaskočiť niečo, s čím neráta. V takom životnom opojení sa človek cíti takmer nesmrteľný...“
Mala tým na mysli odchod svojej mamy, ktorá zomrela v roku 2008. O štyri roky pochovala otca. „Sotva som sa znova dostala do normálnych koľají, osud si so mnou opäť zašpásoval. Zrejme mu to, čo mi nachystal dovtedy, nestačilo. Po preventívnej prehliadke mi v roku 2013 ako vianočný darček objavili malý nádorček, ktorý hneď odstránili,“ opisovala svoj príbeh.
„Diagnóza ma ani nešokovala, ani som sa nerozplakala. Zobrala som to realisticky a začala som sa liečiť. Zmeniť sa na tom aj tak nič nedalo. Seba som neľutovala. Jedna operácia ma predsa nemohla vyviesť z miery!“ tvrdila hrdinsky, no kdesi vo svojom najtajnejšom vnútri sa bála.
