Prejsť na obyčajných autách tisícky kilometrov nehostinnou Saharou bez kvalitných ciest, GPS navigácie, počítačov, mobilov a hlavne klimatizácie je výkon, ktorý udivuje aj dnes, po päťdesiatich rokoch od tejto vzrušujúcej československej výpravy, ktorú tvorilo osem Slovákov.
Dobrý nápad
Všetko sa začalo ešte v roku 1970, keď Vojtech Rušin diskutoval s kolegom Rybanským na Lomnickom štíte. Napadlo mu, že by slovenskí astronómovia mohli spojiť sily s horolezcami. „Čo takto vyraziť na Saharu, kde by počas zatmenia horolezci zdolávali hory v Ahaggare v južnej časti Alžíra? Najvyššie majú okolo 3 000 metrov. My vedci by sme zatiaľ robili dôležité pozorovania Slnka,“ začína svoje rozprávanie astronóm, ktorý pre pozorovania Slnka precestoval postupne päť kontinentov.
Výpravu sa skutočne podarilo zorganizovať, hoci aj bez horolezcov, ktorí si na zdolávanie našli iné vrcholy. Začiatkom júna 1973, mesiac pred zatmením Slnka, nasadla osemčlenná posádka do dvoch vrchovato naložených automobilov a vyrazila smerom k Sahare.
Úrady a pečiatky
Expedíciu, výdavky, jej program a samozrejme aj členov muselo schváliť mnoho vtedajších inštitúcií. Nestačilo len vyjadrenie Astronomického ústavu SAV, svoje požehnanie museli dať aj odbory, ministerstvo zahraničných vecí či zástupcovia KSS. „Práve táto časť výpravy sa ukázala ako ľudsky najnáročnejšia,“ pripomína Vojtech Rušin. Veď viacerých, ktorí mali pôvodne cestovať, odmietli nie pre nedostatočnú kvalifikáciu, ale hlavne preto, že im režim nedôveroval.
Na výpravu sa podarilo zapožičať Tatru 148 a kúpiť rumunské ARO M461, vernú kópiu sovietskeho GAZ-u 69A. Bolo treba osloviť mnoho podnikov, ktoré poskytli konzervované potraviny či veľa iného materiálu pre život v nehostinnom saharskom prostredí, napríklad elektrocentrálu, náhradné diely a pod. Tatrovka nakoniec niesla sedem ton nákladu a troch pasažierov, zatiaľ čo ARO viezlo zvyšných päť členov výpravy vrátane lekára.
