Až donedávna, keď dostal ponuku zahrať si vo filme Smršť. Nie je tajomstvom, že sa chystá presťahovať sa natrvalo do seniorského centra, kde si už aj platí dvojgarsónku. Zatiaľ však ešte býva vo svojom dome neďaleko Bratislavy, kde sme ho navštívili, aby sme sa pozhovárali o všeličom, no najmä o živote.
Nedávno ste boli niekoľko dní na Sliači, kde ste nakrúcali film Smršť. Aké to bolo postaviť sa po dlhom čase pred kameru?
Do filmu ma obsadil režisér Peter Bebjak, hrám tam postavu dedka-podivína. Bol som najstarší na pľaci, ale ja som už všade najstarší, bohužiaľ! Trošku mám strach z textu, ja som sa celý život učil veľmi rýchlo texty, ale už to nejde tak rýchlo. Ale potešilo ma to. Na javisku a pred kamerou som sa vždy cítil dobre. Výborná partia bola v Búrlivom víne, ktoré sme natáčali viac ako päť rokov. Na to spomínam veľmi rád. Keď vidím tých mladých hercov - Janka Koleníka, Tomáša Maštalíra, Juraja Baču, ktorí majú krásne herecké príležitosti - priznám sa, že im závidím! Mladým závidím, ale doprajem, že sú aktívni, že sú žiadaní. Lebo čo už v mojom veku? Ale mladosť je relatívna.
Spomenuli ste mladších kolegov, ale čo kolegyne? Ktorá z mladšej generácie sa vám ako herečka pozdáva?
Veľmi sa mi páči Nela Pocisková. Hrali sme spolu v Búrlivom víne, vyhovovala mi v hereckej súhre v tomto seriáli. Potom je tu Táňa Pauhofová, ktorú tiež obdivujem.
Pred časom ste sa vyjadrili, že plánujete ísť žiť do domu seniorov. Prečo ste sa tak rozhodli? Obávate sa samoty alebo vás k rozhodnutiu prinútilo zdravie?
Pozrite sa, to, čo ja žijem, je už pravek. Mám síce trošku obavy, čo budem robiť medzi toľkými starými, ale nie je to tam celkom také, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Už rok si platím byt v jednom centre v Petržalke a vždy, keď tam prídem, tak ma privítajú tie staré dámy, a to mi padne dobre. Jednak, že ma poznajú, jednak, že sú také srdečné, doslova sa na mňa tešia a pýtajú sa, kedy už konečne prídem nastálo. Zakaždým im poviem, že už to bude... Je to zábezpeka, aby som nezostal celkom sám, ak to bude nutné. Viem, že mám dve dcéry a určite by sa o mňa postarali, ale ja by som im nechcel byť na ťarchu. To nie.
Vravíte, že si už rok platíte byt v dome seniorov. Čo vás teda ešte drží vo vlastnom dome? Nenašli ste guráž zbaliť sa a odísť alebo to je nostalgia za starým domovom?
Áno, naozaj je to nostalgia. Priľnul som k tomuto prostrediu, zariadil som si dom podľa svojej predstavy. Mám tu, v Alžbetinom Dvore, záhradu, ktorej sa však už prakticky nevenujem. Už sa nevládzem starať o stromy, zeleninu, trávnik... Ale keď niečo na strome vyrastie, tak to rád oberiem a rád to konzumujem! (smiech) Okrem toho sa tu stretávam s ľuďmi, ktorí sú veľmi srdeční a sú - aspoň sa tak tvária - radi, že ma tu vidia. Ale bojím sa toho momentu, keď už nebudem celkom vládať, keď mi osamelosť bude prekážať a nebudem to tu fyzicky a psychicky zvládať, vtedy by som sa asi do domu seniorov vybral.
Nebolo teda priskoro zadovážiť si a platiť si byt v zariadení?
Nie, nebolo, donútil ma k tomu strach. Bál som sa, že to naraz príde a nebudem mať kam ísť. Nebudem môcť ísť tam, kam by som rád šiel bývať.
