Odišli ste od práva, ktoré ste vyštudovali, a presedlali ste na módu. Kde vznikla tá inšpirácia a kto v rodine sa venoval šitiu?
V spomienkach sa vraciam do obdobia mojej mladosti, obdobia socializmu, kde bol absolútny nedostatok módneho tovaru. Tiež bolo bežné, že mladší súrodenci „dedili“ oblečenie po starších. Keď som nastúpila na gymnázium, chcela som sa pekne obliekať, a nie nosiť nohavice po mojom bratovi. Ale vyrastala som v lekárskej rodine, kde za prioritné sa považovalo investovať do vzdelania, a nie do obliekania. Tak som sa rozhodla v štrnástich, že si niečo ušijem. Absolvovala som kurz strihov a šitia a následne začali vznikať moje prvé „módne výtvory“. Použila som všetko, čo som našla doma v skrini - otcove staršie košele, mamine šaty, rybárske siete či babkine vyšívané obrusy... Otec vycítil, že to nie je chvíľková záľuba, a kúpil mi stroj Veritas - dodnes ho máme v salóne. A ja som šila a šila... Neodradila ma ani mamina poznámka, že kvalita môjho vypracovania má veľké rezervy. Na vysokej škole som už začala moje prvé podnikateľské aktivity. Doniesla som stroj, prenajala si garsónku a začala šiť pre kamarátky a okolie...
Po kom ste podedili gény?
Neviem, či to boli gény, ale určite viem, že to bolo nadšenie a radosť z tvorby. A tak som sa dostala s mojou kolekciou až do Štúdia módy, ktoré naštartovalo záujem okolia a médií. Píše sa rok 1985! Je to aj pre mňa neuveriteľné, že som sama ušila celú moju prvú prehliadku, hlavne, keď dnes si neviem prišiť ani gombík.
V začiatkoch vaša cesta za snom potrebovala veľký kus odvahy. Ktoré fázy by ste už nechceli v živote absolvovať?
Vôbec to nebol môj sen. V socializme bolo podnikanie zakázané, veď už aj ten, kto vlastnil časopis Burda, bol triedny nepriateľ. Moje hobby neúmyselne prerástlo do podnikania vďaka novembrovej revolúcii, ktorá otvorila cestu úplne novým možnostiam. Možno som bola odvážna, ale z dnešného pohľadu viem, že to bola moja nevedomosť, lebo keby som tú vedomosť mala, nikdy by som nezačala. Z hodiny na hodinu som zamestnala osem žien bez akéhokoľvek uvedomenia si, aké to bude mať pre mňa následky. Keď mi ekonómka oznámila, že mám za zamestnancov odviesť nejaké odvody, hneď som ju vymenila. Ale druhá pritvrdila, že budem platiť aj dovolenky, sviatky, stravné lístky... S tým som absolútne nepočítala, ale cesty späť už nebolo. Nad hlavou mi visel úver s „výhodným“ 16-percentným úrokom, zodpovednosť za zamestnancov, nakúpené stroje... A práve tieto „negatívne fázy“, ktoré ma prenasledovali dlhé obdobie, boli pre mňa vysokou školou podnikania.
Čo okrem cieľavedomosti a tvrdohlavosti človek potrebuje, aby prišiel až do cieľa?
Je veľmi dôležité, aby vás práca, ktorú robíte, bavila, motivovala a napĺňala. Keď máte byť v zamestnaní celý deň, tak je príjemnejšia táto alternatíva ako tá opačná. Spomínam si na môj prvý rozhovor v roku 1985 s titulkom Šijem si pre radosť. Okamihom založenia firmy a prijatím zamestnancov však túto radosť nahradili nočné mory, ako to všetko finančne zvládnem. Cesty späť nebolo, hlavne hanba by mi to nedovolila. Postupne začali prichádzať prvé malé úspechy, ktoré boli pre mňa elixírom energie. Každý, kto dobehol do cieľa, vie, že je to len chvíľkový okamih radosti, za ktorým je množstvo práce a odriekania. Ak si niekto myslí, že otvorí okno a všetko nafúka - no nenafúka.
