O začiatkoch kapely, ale aj o súčasnosti sme sa rozprávali s jej bývalým bubeníkom Zdenom Balážom (68), ktorý už 32 rokov žije v Austrálii.
Naozaj len na skok od spomínaného parku vyrastali v 2,5-izbovom byte bratia Zdeno a o tri roky starší Jano Balážovci. Hoci v parku na lavičkách prevládali chlapci s gitarami, Balážovci mali iný sen. „Túžili sme ako chlapci po klavíri, ale mali sme skromný, malý byt, tak Jano dostal husle a ja harmoniku. K hudbe sme mali obaja blízko, rodičia však trvali hlavne na tom, aby sme sa najmä dobre učili, ostatné zábavky až potom,“ prezrádza Zdeno, ktorý po roku opäť zavítal na Slovensko. Jano vysokú školu nedokončil, lebo šiel hrať na Západ, a Zdeno skončil ekonómiu, ktorej sa však nikdy nevenoval.
K rodičovskému bytu nemusia chodiť len nostalgicky spomínať a smutne pozerať do okien, pretože byt momentálne obýva najstarší syn Jana Baláža, a tak aj Zdeno, keď príde na Slovensko, sa zastaví na kávu. „Samozrejme je prerobený, ale vôňu maminých buchiet, na ktoré chodili všetci naši kamaráti, tam cítiť stále,“ pohrúži sa do detstva a mladosti Zdeno Baláž. „Okrem buchiet sa v našej kuchyni „upiekla“ i skupina Elán. Jožo Ráž a Vašo Patejdl, Juraj Farkaš a Juraj Fábry boli spolu so mnou prví členovia Elánu.“
Kapela bez názvu
„V Dome pionierov, v dnešnom Prezidentskom paláci, boli rôzne záujmové krúžky, kde sa stretávala mládež, a my sme tam chodili hrávať v súbore Slniečko,“ vysvetľuje vznik skupiny Zdeno Baláž. „Naraz sme mali ísť vystupovať ako skupina a zistili sme, že nemáme meno. Mali sme okolo 17 rokov a vtedy nám jeden známy poradil, aby sme si dali meno Elán 17, nakoľko vraj z nás ide entuziazmus a elán. Tak sme pristali, neskôr sme sedemnástku vynechali.“ Jano ešte vtedy hrával s Modusom, kde bol spoluzakladateľom v roku 1969 s Mekym Žbirkom a Ľubom Stankovským.
