Je to príliš zveličené, keď sa o vás hovorí, že ste sa narodili s volantom v ruke?
(úsmev) Ani nie. Naozaj som obdivoval všetko, čo malo kolesá, hlavne, aby sa to točilo. Bicykel, ložisková kára, to boli moje hračky v detstve. Bol to pre mňa adrenalín, či s tým bicyklom alebo svojpomocne zostrojenou motokárou prejdem nejakú trať. Fascinoval ma hluk, ktorý sprevádzal jazdu. Ako malý chalan som sa najradšej vozil po tzv. mačacích hlavách, ktorými boli vydláždené chodníky a cesty v bratislavskom podhradí, kde som s rodičmi býval. Keď som sa s kamarátmi rútil dolu ulicou, robilo to strašný rámus, hrkotalo to pod kolesami. Po asfalte to išlo rýchlejšie a hladšie, ale to nebolo ono!
Fascinuje vás rýchlosť? Čo je väčší adrenalín - predbehnúť súpera alebo riziko, že stačí málo a ide doslova o život?
Všetko dohromady. Počnúc hlukom z výfukov cez atmosféru na pretekoch až po pocit, keď stojíte na stupienku víťazov. Mám rád konkurenciu, tá je najväčším adrenalínom. Aj keď som bol malý chlapec, súťažili sme s kamarátmi, kto bude najrýchlejší. Aj na sánkach sme robili súťaže. Spúšťali sme sa z Hradnej brány až po Rybné námestie do pivovaru, bolo to kusisko cesty. Neboli to preteky v pravom slova zmysle, bola to len vášeň hľadať konkurenciu a mať dobrý pocit, že som do cieľa prišiel prvý.
Vyhrávali ste často?
Áno, dosť často. Dokonca som vyhľadával starších súperov a tiež takých, ktorí mali lepší bicykel. Ja som s tým svojím starým, podotýkam, dámskym bicyklom dorazil do cieľa skôr ako tí, čo mali značkový favorit!
Ako ste sa vyrovnávali s prehrou? Lebo nie vždy sa len vyhráva, tak to je v každom športe...
Moje krédo bolo vždy rovnaké: prísť do cieľa s úsmevom a s pocitom, že idem ďalej. Ak to bola fair play hra, tak sa mi to páčilo. Neznášal som podvody. A v automobilovom športe ich bolo viac než dosť.
O aké podvody šlo?
Väčšinou si podvody v motoristickom športe dovolili robiť silní jazdci, ktorí mali zázemie, teda najmä továrenskí jazdci. Silné tímy si to mohli dovoliť, lebo vedeli, že protest sa aj tak neuzná. Na jedných z pretekov v Moste havaroval jazdec Brunclík s fabrickou Škodou 120, zistilo sa, že jeho auto malo tenší plech. Českí jazdci, ktorí tiež jazdili na škodovkách, ale súkromných, odstrihli kúsok z karosérie a zistili, že hrúbka plechu nie je 0,8 ale 0,4 mm. Vypočítali, že pri celkovej ploche karosérie je to auto ľahšie aj o sto kilogramov! Mal som napríklad incident s Antonínom Charouzom, keď na mňa podal protest po mojom víťazstve na Alfe Romeo na majstrovstvách Československa. Tvrdil, že mám dlhšie auto - na to boli presné normy. Lenže protest neprešiel. Zabudol totiž, že to auto bolo homologizované bez nárazníkov ako športové. Dĺžka auta bola takmer o tridsať centimetrov kratšia, lebo nemalo nárazníky. Model Alfa Romeo GTA bol špeciálne takto postavený.
